Je lekárkou, ktorá rozumie ekonomike. Svojou štúdiou, ktorou poukázala na slabiny nemocničnej siete, spôsobila začiatkom týždňa rozruch.
MÁRIA VOLEKOVÁ.
Je to váš koníček zaoberať sa problémami zdravotníctva na úrovni vyhradenej ministrom?
„Vždy som mala širší záber. Zdravotníctvo ma nezaujímalo len z pohľadu medicíny, ale aj organizačne. Najlepšia medicína je totiž dobre zorganizovaná medicína. Druhýkrát som sa dostala do manažmentu Roosveltovej nemocnice v Banskej Bystrici, keď minister Zajac kričal, že nemocnicu nechá vyhniť. Povedala som si, tak to nie. Podarilo sa ako celok udržať všetky dôležité zložky nemocnice.“
Nikdy vás neťahali do politiky?
„Som odporcom trendu politických rozhodnutí, pri ktorých sa ignorujú odborné zákonitosti.“
Bez podpory politikov sa vám veci nepodaria presadiť.
„To je možné. No nerobím to preto, že mám ambície presadiť sa, ale preto, že vidím, ako to celé zle funguje. Štúdiu som poslala ministrovi Valentovičovi.“
Ako sa k nej postavil?
„To neviem, ale generálny riaditeľ sekcie zdravia doktor Hochel mi napísal, že ju študuje.“
A čo ďalej?
„Všimla som si v jednom televíznom šote, že z mojej analýzy použili mapku siete nemocníc na Slovensku.“
Keď sa vrátime do minulosti, zdá sa, že aj napriek tvrdým polemikám, ktoré ste mali s exministrom Zajacom, nie ste tvrdým odporcom jeho reformy.
„Mali sme tu rad ministrov, ktorí nastúpili do funkcie a nemali nič pripravené. Rudolf Zajac bol prvým ministrom, ktorý prišiel s niečím konkrétnym. Po celý čas, kým sa pripravovali zákony, som s ním polemizovala, že niektoré veci, ako ich vidí on, neplatia. V niektorých veciach sme sa nevedeli dohodnúť.“
Napríklad?
„Minister Zajac hovoril, že poskytovatelia budú hodnotení podľa trhových mechanizmov, podľa ich kvality, výkonnosti a podobne. Ale trhové prostredie s paušálnymi limitmi zdravotných poisťovní nemôže fungovať.“
Limitmi sa poisťovne snažia vytvoriť nemocniciam určité rozpočtové obmedzenie, lebo inak by ich výkony boli bezhraničné.
„Je to krátkodobo účinné hasenie problémov, keď je zdravotníctvo v kríze. No spolu s tým sa mala uskutočniť reštrukturalizácia s nastavením pravidiel. Na to chýbala odvaha, preto sú čierne diery v zdravotníctve dodnes: zlá organizácia práce, neschopní manažéri, tunelovanie. V štátnom sektore je slovenskou špecialitou stála výmena topmanažmentu v závislosti od vládnej garnitúry. Pri absencii jasnej štruktúry a pravidiel systému sa vytratila kontinuita vývoja. Keď sa stále niečo začína a nič sa nedokončí, podnik stagnuje, živorí. Keď robím pre súkromníkov, tak vidím, že tam je pokoj. Neokrádajú vlastnú nemocnicu a sami seba.“
Mali ste pocit, že bývalý minister až príliš verí trhu, keď chcel transformovať nemocnice na akciové spoločnosti a zdravotníctvo otvoril pre súkromné spoločnosti?
„Proti tomu nič nemám. Po celý čas som mu však hovorila, že reforma stojí na jednej nohe.“
Aká mala byť tá druhá?
„Chýbajú štandardné medicínske algoritmy, definované parametre siete, jej racionálna štruktúra, rešpektujúca odborné zákonitosti. Pracujeme s najcennejšou hodnotou – ľudským životom.“
Keď kritizujete manažmenty nemocníc, čo si myslíte o tom, že by do nich vstúpili súkromní investori a manažment by prevzali oni?
„Nemáme takých profesionálov, ktorí sú ekonomicky zameraní a rozumejú zdravotníctvu, alebo zdravotnícky zameraných, čo rozumejú ekonomike. Holdingová spoločnosť, ktorú som sa snažila vytvoriť z Roosveltky, by si sama hľadala partnerstvá aj so súkromnými investormi. Ak bude nemocnica dobre organizovaná, aj finančné skupiny budú mať o ňu záujem, lebo vedia, že sa im oplatí do nej investovať a prinesie im to zisk.“
Povedali ste, že z Roosveltky mal vzniknúť holding?
„Ako v každej nemocnici, aj u nás prežíval neskutočný analfabetický ekonomický systém. Kým hospodárske podniky majú detailne prepočítané výrobné náklady každej vyrobenej súčiastky, manažment nemocnice nevie, koľko napríklad stojí denná prevádzka prázdneho lôžka, hodinová inhalácia kyslíka, sterilizácia chirurgických nástrojov či dekontaminácia postele. Preklopili sme ekonomiku nemocnice do výkonov a začali sme počítať náklady na každú položku. Výsledkom bol vnútronemocničný cenník výkonov. Vypracovali sme transformačný projekt, v ktorom sa hovorilo o divíznom usporiadaní nemocnice a jej vzťahu k ostatným lôžkovým zariadeniam VÚC.“
Išlo o to, aby ste v nemocnici vytvorili systém motivácie, aby ľudia v rámci oddelenia boli motivovaní dosahovať kladný hospodársky výsledok.
„Presne tak. S posunom ekonomickej zodpovednosti na oddelenia.“
Bývalá vláda oddlžila do značnej miery množstvo zdravotníckych zariadení. Dnes sa to vracia. Prečo?
„Stále existujú cenové opatrenia a limity. Mala som prepočítané náklady na každú diagnózu, rokovala som za nemocnicu s poisťovňami a nevedeli sme sa dohodnúť. Keď si v obchode objednáte demižón vína za 56-tisíc korún, nemôžete zaň zaplatiť 5-tisíc korún. Keď liečba pacienta s rakovinou pankreasu stojí 105-tisíc korún, poisťovňa vám nemôže dať 25-tisíc.“
Mal by štát stanoviť minimálne ceny výkonov?
„Cenové opatrenie stanovilo paušály na bežnú liečbu, ale nie na finančne náročnú. Poisťovne by ju mali zaplatiť do bodky. No nezaplatia. Napríklad základná úhrada za hospitalizáciu na internom je 12-tisíc korún a za intenzívnu starostlivosť plus 50 percent. Pacientovi sa však môže stav zhoršiť, prejde na intenzívnu starostlivosť, následne sa mu stav zlepší a vráti sa na základné oddelenie. Interné oddelenie dostane 12-tisíc korún a oddelenie intenzívnej starostlivosti 6-tisíc korún. Poisťovne však zazmluvnia intenzívnu starostlivosť vtedy, keď pracovisko spĺňa základné normy: 2,5 sestry na posteľ, pol úväzku doktora na posteľ a jeden sanitár. Len mzdové náklady však dosiahnu zhruba 90-tisíc korún na jednu posteľ za mesiac. Ako mám tých šesťtisíc korún rozdeliť?“
Je tu výčitka, že poisťovne dosahujú zisk práve na základe toho, že podhodnocujú výkony nemocníc. Takže znova: mal by stanoviť minimálne ceny výkonov štát?
„Nie. Štát nerobí ceny na výrobu rožkov a chleba, napriek tomu v obchode sú.“
Ako to potom riešiť?
„V prípade nemocníc 6 percent lôžok a 6 percent pacientov na jednotkách intenzívnej starostlivosti spotrebuje 36 percent nákladov na lieky a takmer 50 percent nákladov na špeciálny zdravotný materiál. To je to, čo ich zadlžuje, nie bežné hospitalizácie.“
Naznačujete, že by sa mal vytvoriť zvláštny fond na krytie nákladných výkonov. Navrhuje ho minister Valentovič. Je to cesta?
„Áno. Všade vo svete, kde je pre celý okruh intenzívnej starostlivosti vyčlenený osobitný rozpočet, to funguje dobre.“
Pozeráte sa na zisk poisťovní ako na niečo, čo by nemalo v systéme fungovať?
„Nerozumiem, prečo sa poisťovniam vyčíta zisk, keď ho dosahujú liekoví distribútori, lekárne, upratovacie čaty a celý privátny sektor tiež z verejného zdravotného poistenia. Treba nastoliť poriadok a pravidlá v systéme.“
Slovami premiéra Fica, vláda chce súkromné zdravotné poisťovne vytlačiť zo systému. Je dobrým krokom monopolizácia poistenia?
„Monopol nebol nikdy ničím dobrým. Čudujem sa, že vôbec o tom uvažujú. Potom môžu zrušiť aj privátnu zdravotnícku sféru, lebo všetci chcú mať zisk.“
Mali by sa aj nemocnice usilovať o zisk?
„Mali. No potom je tu otázka, čo s tým ziskom spravia.“
Tak, kde je cesta?
„Treba stanoviť racionálnu štruktúru nemocníc a povedať, čo majú robiť. Nemocnice musia mať kalkulácie, aby bolo jasné, koľko čo stojí. Poisťovne musia opodstatnené náklady preplatiť. A tie musia tlačiť na vládu, že z toho, čo majú, sa to utiahnuť nedá.“
Alebo treba zvýšiť spoluúčasť pacientov pri liečení niektorých diagnóz.
„Áno, zákon niečo občanom garantuje. Ak na to nemá, treba zúžiť to, čo môže garantovať.“
Už sa vám ozvali šéfovia tých nemocníc, ktoré sú zrelé na zrušenie?
„Viete čo, nie. Z celej štúdie sa zobralo iba to, že Voleková chce zrušiť 20 nemocníc. Štúdia sa však nezaoberá individuálnym hodnotením nemocníc, ani nespochybňuje ich dobré hospodárske výsledky. Štúdia je zameraná na hodnotenie existujúcej siete. Ide o návrh zákonom garantovanej základnej siete nemocníc územného typu, schopných poskytovať zdravotnú starostlivosť v plnom rozsahu tak, aby plnila zákonné normy. Mali by sa vytvoriť také spádové územia, ktoré by dostatočnou frekvenciou pacientov zaistili efektivitu a rentabilitu nemocnice. Prečo máme financovať zbytočné budovy? Prečo sa máme pozerať na zdecimované tímy zdravotníkov, nestíhajúcich obiehať ambulancie, zabezpečovať pohotovostné služby? Nemáme dosť sestier, výkonný personál odchádza do zahraničia, personál primárnej sféry nemá pripravených nástupcov. Nie je múdrejšie z dvoch živoriacich nemocníc urobiť jednu fungujúcu?.“
Majú to urobiť poisťovne?
„Nie, vláda. Má na to všetky páky. Ona má stanoviť minimálnu sieť a jej parametre. Vo svete sa používa pravidlo jedna nemocnica na 100tisíc ľudí a jedna nemocnica vyššieho typu na 800-tisíc ľudí. Neutiahneme 140 zariadení. Slovinci majú dva milióny obyvateľov, 14 nemocníc a dve univerzitné nemocnice. Svet redukciu svojich zariadení urobil už dávno.“
Čo by ste vyčítali ministrovi Valentovičovi po niekoľkých mesiacoch jeho pôsobenia?
„Neviem. Musela by som poznať jeho prácu.“
V štátnom sektore je slovenskou špecialitou stála výmena topmanažmentu v závislosti od vládnej garnitúry. Pri absencii jasnej štruktúry a pravidiel systému sa vytratila kontinuita vývoja. Keď sa stále niečo začína a nič sa nedokončí, podnik stagnuje, živorí.
