George Sheehan žil v 60. rokoch minulého storočia nudný život lekára na predmestí Rumsonu v americkom štáte New Jersey. Potom v roku 1963 ako 45- ročný náhle objavil beh. "Zatiahol som záchrannú brzdu a vystúpil z vlaku," povedal neskôr.
Sheehan sa začal zúčastňovať na maratónoch v časoch, keď bolo nezvyčajné vidieť mužov stredného veku klusať popri ceste v šortkách. Jeho vzbura bola namierená proti "Flabius Americanus", tučnému Američanovi, a prebudila v ňom duchovnú aj intelektuálnu energiu. Začal obhajovať beh ako protijed na apatiu predmestského života a zvlášť vo svojich knihách Dr. Sheehan o behu (1975) a Beh a bytie (1978) sa stal neoficiálnym ideológom rastúceho hnutia rekreačného behu v USA.
Do začiatku 70. rokov bol vytrvalostný alebo cezpoľný beh vyhradený predovšetkým pre elitných športovcov, ktorí sa pripravovali na významné súťaže. V závere dekády už príležitostne behalo 30 miliónov Američanov. "Bežecká revolúcia" nebola samozrejme zásluhou len Sheehana. V tom čase bola silná povojnová generácia pred päťdesiatkou alebo okolo nej a zistila, že desaťročia rastúceho blahobytu sa jej usadili okolo pása. Beh sa stal čímsi, čo mohol robiť vo voľnom čase každý, pričom atribúty New Age, aké mu pripísali ľudia ako Sheehan, zapadli do vtedajšej kultúry revolty voči systému ("robte si svoje", "nájdite sami seba", atď.) Beh sa stal natoľko módnym, že ovplyvňoval dokonca aj obliekanie; bežecký odev Adidas s tromi pásikmi a voľnejší, vrecovitejší športový odev sa stali súčasťou šatníka aj nevyprofilovanej väčšiny.
Šport zároveň dostal väčší priestor v televízii, čo ho priblížilo k masám. Stanica ABC vybrala maratón ako jeden z hlavných programov svojho spravodajstva z mníchovskej olympiády v roku 1972; vyhral ho Frank Shorter, absolvent Yalu a študent práva, čím inšpiroval milióny amerických amatérskych bežcov. Ďalší mladý a sympatický Američan Bill Rodgers vyhral bostonský maratón v rokoch 1975, 1978, 1979 a 1980.
A neboli to len muži. V roku 1928 prvýkrát dovolili ženám zúčastniť sa na olympijských diaľkových disciplínach. Po tom, čo tri súťažiace omdleli po behu na 800 metrov, ostali tieto disciplíny pre ženy zakázané až do roku 1960.
No v roku 1971, keď maratón zabehlo niekoľko žien, ktoré sa zaregistrovali ako muži, otvorili bostonský a newyorský maratón oficiálne aj pre ženy. Ženský maratón pridali na olympiádu v Los Angeles v roku 1984 a vyhrala ho americká športovkyna Joan Benoit Samuelsonová časom 2:24:56, čo je úžasný výkon aj podľa dnešných štandardov.
Posledným kľúčovým kúskom mozaiky bolo dramatické zlepšenie v technológii topánok. V 70. rokoch došlo k vývoju etylén-vinyl-acetátu (EVA), látky vyrábanej z miliónov drobných vzduchových bublín, ktorá sa používala na podrážky bežeckých topánok, aby poskytovala výstuž a tlmila nárazy. Z ničoho nič mohli aj ľudia bez dokonalej techniky behu tvrdo trénovať bez toho, aby si ublížili. V roku 1979 sa Nike Air stala prvou topánkou so vzduchovou bublinou v päte; jej neuveriteľný úspech viedol k pokusom výrobcov ako Reebok, Asics a Brooks vyvinúť vlastné vystužené podrážky.
Ich vplyv na bežecké trate bol jasný. V roku 1964 pritiahol Bostonský maratón, najstarší v Amerike, po prvý raz vyše 300 bežcov; v roku 1970 sa na ňom zúčastnilo 1 150 ľudí. Dvanásťkilometrový beh Bay to Breakers v San Franciscu zabehlo v roku 1963 len 15 súťažiacich, kým v roku 1969 už 1 241 a v roku 1984 až 75 000.
A ako roky plynuli, beh sa ukázal ako niečo viac, než len prchavé pobláznenie. Do cieľa najväčšieho svetového maratónu v New Yorku dobehlo v roku 1979 čosi vyše 11-tisíc bežcov. V roku 2006 ich bolo 37 866. Rekreačný beh sa tiež rýchlo rozšíril z USA do Európy; inauguračný londýnsky maratón v roku 1981 pritiahol 20 000 registrovaných účastníkov. Dnes sa naň zapisuje skoro 100 000 ľudí, pričom väčšinu z nich musia organizátori odmietnuť. Viedeň pridala svoj maratón, ktorý zabehlo v roku 1984 menej než 1 000 ľudí, ale dnes pravidelne pritiahne vyše 25 000 bežcov. Začiatkom 90. rokov sa už väčšina hlavných miest sveta pýšila vlastným každoročným maratónom.
Kľúčom k pretrvávajúcej obľube rekreačného behu je zrejme jeho vývoj od zdravého, ale jednoduchého trávenia voľného času k symbolu osobného výkonu; niečomu, čo jednotlivca oddeľuje od nedisciplinovaných más s nadváhou. Výrobca športových odevov Nike to šikovne využil vo svojej reklame, pričom používa logá ako "buď ste dnes bežali, alebo nie" a prináša obrazy osamelých bežcov, ktorí sa vymykajú svojmu okoliu. Beh nabral dokonca napoly náboženské kvality v reklame Nike, ako napríklad v kampani Otestuje svoju vieru.
George Sheehan, ktorý silne veril vo filozofickú "superštruktúru" behu, by s tým nepochybne súhlasil.
