Tretia arabsko-izraelská vojna už pár dní „vylieza“ zo všetkých televíznych kanálov na svete. Všade sa analyzuje kto získal, kto stratil a čo s tým všetkým po 40 rokoch. V Izraeli sa sústreďujú na vojenský úspech vtedy 19-ročného miništátu, v arabskom svete na okupáciu, porážku a nárast islamizmu, ktorý táto vojna vraj priniesla.
Zorganizuje sa niekoľko demonštrácií, pár vedeckých sympózií a v televíziách premietnu dokumentárne filmy. S iným obsahom napríklad v Sýrii ako v Izraeli. A potom bude všetko po starom.
Hoci 40. výročie šesťdňovej vojny sa mohlo stať dobrým dôvodom na rozhovory o vzťahoch medzi arabským svetom a Izraelom a o riešení izraelsko-palestínskeho konfliktu, hovorí sa skôr o tom, prečo sa to nedá.
Vojna, ktorá zmenila Izrael
Podľa Izraelu za to môže pretrvávajúce nepriateľstvo zo strany Arabov, neschopnosť pochopiť, že svet už nikdy nebude taký ako pred rokom 1967. Izrael tvrdí, že keď aj „vráti“, čo zabral, obráti sa to proti nemu. A spomenie Gazu.
Arabské štáty zase zdôrazňujú, že Izrael nie je ochotný prijať späť palestínskych utečencov a je zodpovedný za všetku biedu Palestínčanov. Obe strany si pritom predhadzujú, čo tá druhá stratila vo vojne. A vyzerá to tak, že Izrael je na tom o čosi lepšie. Asi pre to, že ich štát je demokraciou. Tá im umožnila voliť aj vlády a lídrov, čo neboli len za vojenské riešenie situácie. Len v demokracii mohli vzniknúť hnutia, čo volali po okamžitom mieri aj odmietaní vojenskej služby.
Naopak, v arabskom svete aj 40 rokov po vojne, ktorá mohla byť cestou k očiste, vládnu nedemokratickí lídri, ktorí nechávajú svojich ľudí v biede a izolácii.
