Prvýkrát v živote sa jej podaril brilantný diagnostický a liečebný postup. Starší kolegovia uznanlivo pokyvovali hlavami. Na to sa nezabúda.
Keď pacient odchádzal vyliečený domov, vyhľadali ju jeho príbuzní. Ostýchala sa. Tešilo ju, že jej niekto poďakuje, v duchu si pripravovala odpoveď.
„Ja vám chcem len toľko povedať,“ začala príbuzná, „že vy doktori nič neviete. Jeho zachránil Boh. Keby sme neboli dali 5000 farárovi, aby sa zaňho modlil, tak ho tu aj zabijete. Len Boh pomohol, bol to jeho zázrak,“ dodala.
Na to nebola pripravená. So stiahnutým hrdlom odovzdala prepúšťaciu správu, recepty na lieky, pridala pár slov o ďalšom postupe. A za zavretými dverami sa rozplakala. Bola veriaca, nechápala, nerozumela. Nechcela pokorne prijať skúšku tohto druhu. Veď ona urobila ten „zázrak“ - prvýkrát v živote.
Ani mne to nešlo s pokorou. Napadli mi slová Bertolta Brechta - aktívneho ateistu - o ľuďoch, ktorí za upečený chlieb ďakujú Bohu a nie pekárovi. A nevedela som, ako ju utešiť. Bolo nám trpko.
Nuž čo, možno jej zajtra niekto povie „ďakujem“, hoci za niečo bežné. Veď má význam závidieť Bohu?
Autor: Zuzana Šubová
