Sú zdravotnícke služby poskytované bandou apatických ignorantov? Je nemocničná strava jedlá? Spí pacient v izbe pri otvorenom ohni, do ktorého z času na čas prihodí svoju barlu alebo susedovu drevenú nohu?
Odpoveď na tieto pálčivé otázky nájdeme iba na mieste činu, a preto v mene spoločnosti pozbieram guráž a vrhnem sa na nebezpečný prieskum. Samozrejme, v prestrojení za pacienta. Ako vhodná špionážna diagnóza sa javí pneumotorax – spľasnutie pľúc. Buď sa necháme kamarátovi z dediny prepichnúť vidlami, alebo si zoženieme genetické predispozície na oslabené pľúcne tkanivo.
Vidly sa mi zdajú ako pomerne archaická metóda, a preto siaham po druhej voľbe. Vyberám sa teda na blízke Košariská a po pár desiatkach metrov kolabujem nikým nepovšimnutý uprostred jazera. S pocitom zrážky s kombajnom dopsíčkujem na breh, kde sa potom ešte hodinu ledabolo vyvaľujem.
Samozrejme, že mi v tejto chvíli málokto uverí, že situácia je dostatočne vážna, a preto sadnem na bicykel a s jedným funkčným pľúcom prefrčím 140 kilometrov z BA do TN. V Piešťanoch povinne kolabujem a hodinku váham medzi 112 a bicyklom. V Trenčíne ma okrem celohruďovej bolesti trápi aj o desať minút horší čas ako mal môj obojpľúcny kamarát Kulo.
Už iba pol dňa v prašnom prostredí a šup šup späť do BA, kde sa takto dôkladne zdevastovaný môžem začať okolo tretej nad ránom príjemne dusiť. Na www.primar.sk zisťujem, že to, čo má trápi, nie sú zastavené vetry, ale jedna z troch diagnóz, ktorá mi môže zastaviť nielen vetry, ale aj iné živly, a to konkrétne navždy.
Z posledných síl si teda balím veci a odriadim auto k dverám pohotovosti v Petržalke. Pohotovo zaplatím 60 korún a zobudím namrzenú sestričku a skoro namrzeného doktora.
Vypočujem si prednášku o nezodpovednosti, vzhľadom na dvojdňové oneskorenie. O bicyklovačke tak radšej ani nepípnem. Röntgen, polhodinka čakania, doktorovo prekvapenie, telefonát, sanitka, moje prekvapenie, ružinovská nemocnica.
Prvú polhodinku si odsedím na prijímacom oddelení vedľa rozhádzanej postele, ktorá sa na mňa díva atraktívnymi žltými škvrnami.
Prichádza pohodový pán doktor Nikš z hrudníkovej chirurgie, ktorý sa dosť dobre baví na mojej bicyklovačke. O pár hodín ma už celá klinika na čele s prednostom volá „tencyklista“ a neveriacky nado mnou krútia hlavou.
Nadobudnuté sebavedomie zo mňa doslova vyfučí, keď mi o pár hodín urobia v hrudníku krátky rez a radikálnym pohybom prerazia pomedzi rebrá do hrudnej dutiny desať centimetrov dlhú a skoro centimeter hrubú drenáž, cez ktorú ma budú najbližších dvadsaťštyri hodín odsávať.
Ešte predtým sa však musím dostať na izbu. To trvá necelých päť hodín, ktoré prečkám na stoličke v jedálni. Každých desať minút príde sestrička, ktorá mi nešťastná oznamuje, že sa ešte neuvoľnila izba, alebo že nemajú čisté plachty a idú nejaké požičať. Cítia sa naozaj trápne a ja s nimi.
Izby sú veľmi pekné. Čisto vymaľované, so sprchovým kútom a WC. Slniečko k nám svieti cez nové plastové okná a prístroje sa tiež tvária moderne. Personál je veľmi príjemný, nápomocný a usmievavý, a to aj napriek tomu, že majú na päťdesiat pacientov len dve sestry. Shockus pozitivus.
Jedlo je na počudovanie pomerne dobré. Hlavne, keď sa držím hesla spolubývajúceho uja Jana, ktorý zásadne papá to, čo mu dajú a neprekladá to bonusmi z domu, aby si nepokazil chuť.
V trochu nešťastne nastavených návštevných hodinách (15.00 - 17.00) prijímam v našej rezidencii kamošov a kolegov. Je to skvelý pocit, že niekomu na vás záleží. Niektorí prinesú nafúkané balóny ako náhradné pľúca, ale chodia aj normálni.
Po pár dňoch sa moja misia končí a nezostáva nič iné, iba nakúpiť ženuškám kvetinky, doktorom vínečko a odfrčať do domáceho liečenia, kde ma opäť nikto nečaká, a tak je mi tak trochu ľúto za nemocnicou. Musím priznať, že mi tam bolo celkom fajnovo.
Keď to tak mám zhrnúť, v ružinovskej nemocnici dokázali vyklepať veľmi veľa príjemnej muziky za málo peňazí. Predovšetkým vďaka skvelému orchestru.
Autor: Martin Basila
