Je dosť pravdepodobné, že sú ľudia, ktorí MICHALA KAŠČÁKA poznajú predovšetkým ako otca festivalu Pohoda. Pritom skupina Bez ladu a skladu bola senzáciou druhej polovice 80. rokov. Kaščák v nej začal účinkovať ako školopovinné dieťa, ale aj v dospelom Kaščákovi akoby niečo z toho dieťaťa zostalo.
Namiesto lepenia lietadielok ste zrazu stáli na pódiu a spievali. Ako sa to prihodilo?
Bola to náhoda. Keď som mal dvanásť rokov, môj brat založil skupinu. Prišiel som sa pozrieť na skúšku a poprosili ma, aby som zaspieval pesničku. Ja som ju zaspieval a už som tam zostal. Texty som nejaké mal, písal som si ich pre svoju vysnívanú skupinu, ktorú som chcel založiť, ale určite nie s bratom. Vtedy sme boli v takom rivalskom veku. Nám sa to, čo robíme, zdalo úplne prirodzené, nepovažovali sme sa za výnimočne mladých, naopak, ostatné kapely sme považovali za príliš staré.
Takéto kapely sa nevynoria len tak, bývajú súčasťou nejakého podhubia. Bolo to tak aj vo vašom prípade?
Mali sme šťastie, v Trenčíne vtedy bola silná vlna kapiel, ktoré sa hrali s hudbou, ľudia okolo CHVM (teda Chóru vážskych muzikantov), Smogu či DKP, robili zvláštne, happeningové koncerty.
Na rozdiel od mnohých kapiel vtedajšieho undergroundu ste sa vyznačovali ľahkosťou, hravosťou, neboli ste takí urputní, depresívni a politickí.
Tá smutná, zvráskavená poloha sa mi nikdy nepáčila. Boli sme mladí a chceli sme sa zabávať.
Originalita môže vzniknúť aj z lenivosti. Pracovitý muzikant napodobňuje tón po tóne svoj vzor až hrozí, že sa stane jeho klonom. Lenivý hudobník si chtiac-nechtiac hľadá vlastnú cestu. Vy ste boli neskúsení, teda zákonite nie takí zruční ako starší kolegovia. Ovplyvňovalo vás to nejako?
Samozrejme, že naše limity prinášali charakteristické črty. Napríklad saxofonista Rasťo Kubica spočiatku ovládal iba tri klapky, takže všetky sóla boli postavené na troch tónoch. Martin Beďatš tiež spočiatku nebol veľmi zručný, ale veľa cvičil a stal sa z neho podľa mňa veľký hráč. S tými obmedzeniami súvisí aj prístup k nahrávkam, vtedy to bolo ťažké. Prirovnávali nás k Talking Heads a B 52s, ale my sme sa k nim dostali až po troch - štyroch rokoch fungovania. V počiatkoch sme poznali Pražský Výběr, skupiny Laura a její tygři či Abraxas. To bolo asi všetko.
Čo sa týka neskúsenosti, nikdy sme sa nesnažili hrať veľa, ale dbali sme na presnosť. Rišo Rybníček bol strojový bubeník, podobne môj brat Peter hral veľmi jednoduchú basu, ale išla s bicími. Oni boli presní, čo sa o nás ostatných troch až tak povedať nedalo.
Prvé nahrávanie v štúdiu býva pre amatérsku kapelu stres, necítili ste to tak?
Ani nie. Rytmiku sme nahrali pomerne rýchlo, potom sme sa trochu dlhšie trápili so saxofónmi a spevom. Pre mňa to bolo vzrušujúce. Inak je zvláštne, že keď sme dokončili album, zdal sa mi zvuk veľmi zlý, a dnes som už spokojný. Je taký charakteristický. Ale možno je to iba sentiment.
Vy ste sa už narodili do obdobia perestrojky, takže ste asi nemali veľké problémy so zákazmi, či hej?
Nebolo to až také ružové. Často nám zakazovali koncerty, pesničky. Nerobili sme ústupky, texty sme neprepisovali, boli sme trpezliví, ak nám text neschválili, posielali sme ho tak dlho, až ho povolili. Keď sme mali nahrávať platňu, všetci nám hovorili: s týmto bude veľký problém. Nakoniec to prešlo hladko. Hovorí sa, že nám pomohli Ladislav Snopko a Ľubomír Feldek. Feldeka som sa pýtal, nič mi neprezradil a tváril sa potmehúdsky. Ak je to pravda, tak im dodatočne ďakujem.
Na albume ste urobili nejakú textovú zmenu, či nie?
Nepodstatnú. Povedali nám, že Arab v pesničke sa nemôže volať Muhamad Jásir Ali, lebo Jásir Arafat bol vtedy priateľom socialistického Československa. Navrhol som Násira, ale to bol zasa egyptský kamarát. Napokon nám priniesli zoznam povolených arabských mien, aby sme si vybrali. Arab nakoniec skončil ako Abdul, ale to bola nepodstatná vec, takže mi to bolo jedno, ako inotaj som to nemyslel.
Album ste nahrávali v januári 1989 a vyšiel až o vyše roka. Čo sa stalo?
To nikto nevie. Kapela nahrala album, ktorý potom zmizol v útrobách Opusu a nikto nevedel, kedy vyjde. A niekedy aj nevyšiel. Keď vyšiel Xmetov, už sme pripravovali nový album.
Spomienky si niekedy uchovávame v obrazoch. Čo sa vám vybaví, keď sa povie "začiatky Bez ladu a skladu"?
Garáž. Garáže sú vôbec pre slovenskú hudbu veľmi dôležité. Na začiatku nás bolo päť, tak sme sa pomestili. A potom koncerty: pražský Rockfest bol asi najväčšia zmena v našom živote.
Boli ste mladí, vy sám ešte dieťa, nezmenili vás vypredané koncerty?
Mali sme šťastie, že sme hneď na začiatku stretli vzácnych ľudí, napríklad Jiřího Stivína, ktorí nám ukázali, že aj keď je človek európska úroveň, nemusí byť namyslený. O mne napríklad ani spolužiaci nevedeli, že hrám v kapele, nechválil som sa tým. Na základnej škole vôbec a na gymnáziu sa to prezradilo až v treťom ročníku. My sme boli taká bunka kamarátov, žili sme vo svojom uzavretom svete. Mne sa napríklad Elán navždy zhnusil, keď o sebe v telke povedali niečo ako že sú najlepšia kapela na svete. Mali sme doma jednu platňu Elánu, tak som ju hneď vyhodil.
Čo sa po prvom albume zmenilo vo vašich životoch?
Konečne sme mali v rukách niečo, čo sme mohli ponúkať. Mať album bol predsa sen každej kapely. Pamätám si, že keď som mal tie platne v škatuli, tak som ich vytiahol z obalu a ovoniaval, vinylové platne mali špeciálnu vôňu. A spája sa mi s tým aj obdobie všeobecnej eufórie, bolo po revolúcii, padla železná opona.
Nie je vám smutno po Bez ladu a skladu?
Aj sme si povedali, že možno sme sa nemali rozpadnúť, ale stále sa stretávame ako kamaráti.
Kapela môže byť skutočnou kapelou, len keď sa sústredene vyvíja a nielen oprašuje staré veci.
Veď preto sme sa dohodli, že končíme. Rozutekali sme sa po Slovensku. Saxofonista Peter Kohout a bubeník Peter Slameň, ktorý prišiel po Rišovi Rybníčkovi, hrajú v mojej skupine Neuropa, to je pre mňa stále živý projekt, aj keď spiaci. Martin Beďatš, Rasťo Kubica a Peter nehrávajú, ale dúfam, že s hudbou ešte neskončili.
