Tento týždeň japonský minister poľnohospodárstva zomrel v nemocnici po tom, čo v byte v centre Tokia spáchal samovraždu obesením. Bol zapletený do dvoch politických škandálov. Od čias druhej svetovej vojny je to po prvýkrát, čo si člen vládneho kabinetu siahol na život. Kým japonské médiá prinášali podrobné správy o tom, čo sa stalo, zahraničné hľadali aj súvislosti medzi samovraždou a japonskou kultúrou. Hovorili, že niektoré samovraždy v Japonsku predstavujú prevzatie zodpovednosti napríklad za nejaký škandál. Japonci súvislosť medzi mentalitou a samovraždou bežne nehľadajú, ale keď som čítal, ako Západ vníma japonské samovraždy, povedal som si, že na tom niečo bude.
Hovorí sa, že všetky japonské spôsoby sú založené na "haji" (vyslovujeme hadži). "Haji" môžeme preložiť ako "pocit hanby", ibaže situácie, ktoré tento pocit v človeku vyvolávajú, sú v prípade Japoncov a "západniarov" výrazne odlišné.
Japonci vždy pociťujú "haji" vo vzťahu ku skupine, ku ktorej patria. Čiže keď Japonec urobí chybu, alebo vykoná niečo zlé, najviac ho trápi, aké problémy narobí jeho čin spolužiakom, kolegom, firme, susedom, spoločnosti, alebo rodine. Čím viac ľudí je v skupine a môže mať pre jeho čin problémy, tým silnejší je jeho pocit "haji".
Japonci majú vo všeobecnosti veľmi silný zmysel pre morálku, ale jej pravidlá vytvára a aj prísne vyžaduje spoločnosť, skupina, nejde teda o názor jednotlivca. Preto, ak sa raz členovia skupiny zhodli na tom, že dotyčný urobil chybu, dajú mu to mrazivo pocítiť. On je však závislý od každodenného života v skupine, musí znášať jej nevraživosť, nemá kam ujsť. A to voláme v japončine "Iki-haji" (vyslovujeme ikihadži), teda "život v potupe". Takýto človek nakoniec dospeje k názoru, že je lepšie zomrieť, ako žiť v potupe. Žiť v potupe je pre Japonca veľmi bolestivé, navyše, človek akoby nemal iné východisko, len smrť. Možno v niektorých prípadoch, zvlášť pri veľkých politických škandáloch, smrť znamená aj nemusieť podať svedectvo o vine iných.
Táto teória neplatí na všetky prípady, ale myslím si, že toto majú Japonci vo svojej mentalite hlboko zakorenené. Počas vojny si vojaci radšej siahli na život, než by mali pred nepriateľom zutekať. Dezertéra by neakceptovala ani jeho rodina, pretože by to pociťovala ako "haji" voči spoločnosti. Pred pár rokmi boli v Iraku unesení a neskôr prepustení piati japonskí občania, ktorí sa tam vybrali napriek varovaniu vlády. Keď jeden z nich nakoniec vystúpil na domácej pôde na letisku Narita, vrhli sa na neho médiá a čakali ho aj rodičia. Tí však na privítanie ako prví vyzvali syna, aby sa na mieste všetkým verejne ospravedlnil. Som si istý, že slovenskí rodičia by syna najskôr vrúcne objali šťastní, že sa vrátil živý a zdravý. A vzápätí by poďakovali všetkým, ktorí sa o jeho návrat pričinili.
Viem, že aj japonskí rodičia by najradšej urobili to isté, lenže oni nemôžu. Vedia totiž, čo od nich očakáva japonská spoločnosť. Morálny kódex sa od čias vojny, či dokonca samurajov, veľmi nezmenil. Pocit "haji", teda branie ohľadov na to, čo si pomyslia iní, zaručuje v Japonsku nízku kriminalitu a dobrú ekonomiku, pretože ľudia v skupine usilovne pracujú. Veď keby nie, čo si pomyslia iní?
