Názov Objavenie neba neznie práve skromne. Ale očakávať skromnosť pri Harrym Mulischovi, jednom z najvýznamnejších povojnových holandských spisovateľov, sa nevypláca.
Nekonečné očakávanie, ktoré titul v čitateľovi môže vyvolať, sa po poťažkaní knihy znásobí. „Buchla“ je to riadna, počet strán 850 by dokázal nevercov odradiť.
A je tu ešte jedna prekážka, prebrodiť sa prológom nadpozemských bytostí a niekoľkými nasledujúcimi stranami, ktoré sú viac mätúce než pochopiteľné.
Dobrý plán
Tieto prekážky sa dajú vnímať ako nutné nástrahy, ktoré musia prísť do cesty, aby stretnutie so vzácnou knihou nebolo také triviálne. Lebo to, čo nasleduje, je veľkolepé dielo, ktoré dokáže čitateľa vtiahnuť ako mohutný vír do podmorského sveta. Upozornenie: hrozí vážne nebezpečie, že sa vám nebude chcieť vystrčiť hlavu spod vody a nadýchnuť sa každodennosti.
Max Delius kráčal uprostred noci po ceste, v poloopitosti uvažoval o slobode, sexe a šťastí. Keď sa nadchýnal vlastnou myšlienkou, že „šťastie nebolo slobodou reťazí, ale oslobodením sa od reťazí, a tie boli pre šťastie nenahraditeľné!“, prechádzala okolo „príjemná kraksňa“.
Vodičom bol Onno. Uprostred tmy a mrazu, niekde na okraji Haagu sa začína veľké priateľstvo dvoch mužov - astronóma Maxa Deliusa a jazykovedca Onna Quista.
Objavenie neba by mohlo byť príbehom priateľstva medzi Onnom a Maxom. Lenže všetko je tu príliš výnimočné - oni, ich príbehy, ich história a história ich rodín, a do toho podivné intermezzá, ktoré kruto odhaľujú, že tí dvaja tam dole na Zemi sú len figúrky veľkého plánu.
Na túto hru je potrebné stretnúť zázračne čistú violončelistku Adu. Už aj tak dosť atypické priateľstvo ústi do šialeného trojuholníka, na ktorého konci je syn (spasiteľ) Quinten a dvaja (alebo žiaden) otcovia. Nebo sa už jednoducho nemôže pozerať na vyvádzanie ľudstva na Zemi a tieto nádherné postavičky použije na svoj plán.
Vpiť sa do mrakodrapu
Objavenie neba už od začiatku sľubuje veľa a napokon dá ešte viac. Filozofické úvahy, náboženské reinterpretácie, exkurzy do vesmíru, politologické znalosti či frekventované umenovedné rozhovory, cestovanie v priestore, ale aj v čase k najzvrhlejším menám 20. storočia Hitler a Stalin, to všetko je len doplnok k mnohoposchodovému románu s fascinujúcim jazykom.
Rozpína sa od Sixtínskej kaplnky až k Freudovi, od staroegyptských slov až k holokaustu a tancu smrti Mary Wigman. Nad tým všetkým dozerajú pomocníci Šéfa.
Udalostí sa vyvíjajú v zlomoch, zasahujú tu blesky a náhody, ktoré náhodami, samozrejme, nie sú. Táto kniha je tak neuveriteľná, až čitateľovi neostáva nič iné, len jej totálne veriť, vpiť sa do textu ako Ada do kómy, Quinten do svojho sna, Onno do Etruskov, Max do hviezd a rádioteleskopov a anjeli do priania Šéfa.
Román nie je správa o tom, čo sa stalo
Keď sa raz Max na Kube pripil, odvážil sa spýtať: „Kristepane, ako je možné, že niekto dokáže vyfantazírovať nejaký román?“
„Ja nikdy nefantazírujem,“ povedalo chladno dvoje úst. „Ja si spomínam. Spomínam si na veci, ktoré sa nikdy nestali. Presne tak, ako keď niekto iný číta román.“
O štyristo strán neskôr zaznie: „Tak to už býva s dobrými príbehmi: nevnímame ich ako záverečné správy o tom, čo sa stalo, ale ako by sa to všetko odohrávalo počas samotného rozprávania.“
Objavenie neba vyťahuje spomienky z Jungovho kolektívneho nevedomia. Nie je len dobrým príbehom počas čítania. Pečiatka textu zostáva ako tetovanie. Na koži, ale najmä pod ňou. V najkrajších miestach.
V tých, kde sa ukrývajú spomienky na veci, ktoré sa nikdy nestali.
Harry Mulisch: Objavenie neba l Slovart. Bratislava
Preklad Adam Bžoch
