správa. Tunajšie úrady sú tak dokonale prešpikované hellerovskou Hlavou XXII, až máte pocit, že ich to učia v škole.
O to väčšiu nirvánu očakávate, keď sa musíte obrátiť na tunajšiu predĺženú ruku Washingtonu. Americká ambasáda, to bude šliapať, hovoríte si. V mnohých veciach sa nemýlite. Už len fakt, že adresa a telefónne číslo ambasády na webovej stránke zodpovedajú realite, vám urobí radosť, pretože v prípade belgických úradov sa na to nedá spoliehať. Zjavne jednoduchý postup má však malý háčik. Dohovorenie schôdzky na veľvyslanectve s imigračným úradníkom. V telefóne vás najprv trochu odbijú. Najskôr chcú vedieť číslo vašej kreditnej karty, inak rozhovor nemôže pokračovať. Dohovor schôdzky totiž stojí pätnásť eur, v prepočte zhruba 500 korún. Dodatočné náklady vám však vyváži domnienka, že všetko pôjde hladko a víza dostanete na druhý deň po schôdzke. Áno, Amerika, pomyslíte si.
Osud však chce, že na rovnaký deň a rovnakú hodinu, keď sa máte predstaviť Američanom, vám pripadne pracovná schôdzka, ktorú nemôžete odmietnuť. „Číslo vašej kreditnej karty,“ ozve sa zasa zo slúchadla, keď sa chcete ospravedlniť a dohodnúť si nový termín. Tentoraz sa zarazíte. Za čo ďalších 15 eur? Veď nové pokyny už nepotrebujete a stačí len zmeniť dátum. „Ak mi hneď nepoviete číslo kreditnej karty, aby sme vám strhli pätnásťeurový poplatok, nový termín nedostanete,“ hovorí Američan. Áno, Amerika, vravíte si, a hlavou vám bežia všetky eurofilské klišé o tamojšej arogancii.
