BRATISLAVA. Viac ako 600 terénnych sociálnych pracovníkov sa obáva o svoju prácu. Fond sociálneho rozvoja, príspevková organizácia ministerstva práce, má peniaze na ich mzdy len do októbra. S ešte väčšími obavami čakajú terénni pracovníci budúci rok.
„Obava je reálna, pretože máme skúsenosti už z roku 2004, keď sme prechádzali z ministerstva práce na úrady práce a na tri či štyri mesiace došlo k výpadku financovania len preto, že niektorí ľudia nevedeli spolu komunikovať a prechod rýchle zadministrovať,“ hovorí o platoch Ladislav Babuščák, koordinátor pracovníkov v Prešovskom kraji.
Hovorkyňa ministerstva Alexandra Gogová povedala, že fond už požiadal ministerstvo o peniaze na mzdy do konca roka. Ministerstvo zatiaľ nerozhodlo.
Doteraz na činnosť terénnych pracovníkov išli peniaze zo štátneho rozpočtu, v ďalšom roku sa však uvažuje, že budú platení iba z eurofondov. Starostovia obcí, ktoré majú o ich služby záujem, by museli písať vlastné projekty a súťažiť o peniaze z únie.
Babuščák hovorí, že ak budú mať projekty na starosti starostovia, môže sa stať, že aj v tých obciach, ktoré o ich financovanie požiadajú, budú namiesto v teréne pomáhať s administratívou na úrade. Navyše o programe, ako sa budú čerpať eurofondy v rokoch 2007 až 2013, Brusel a Slovensko stále rokujú. Hovorca ministerstva výstavby Miroslav Batovský predpokladá, že prvé výzvy na predkladanie projektov by mali ministerstvá zverejniť v druhej polovici roka.
Gogová priznala, že ak peniaze na projekt pôjdu len z únie „hrozí prerušenie programu“. Ministerstvo preto pracuje na tom, aby bol projekt terénnych sociálnych pracovníkov projektom štátu. Dvadsať percent nákladov by niesol štátny rozpočet a zvyšok by štát získal z únie. „Dosiahla by sa tým kontinuita a systémovosť,“ hovorí.
V 187 obciach dnes pracuje 605 pracovníkov, prevažne v rómskych osadách.
Dávky do ruky nedostanú
Jana Scepaníková je terénnou komunitnou pracovníčkou vo Veľkom Šariši pri Prešove už štvrtý rok. Pomáhajú jej dvaja asistenti. Starajú sa o 587 Rómov a stovku Nerómov v núdzi a bez sociálnych návykov.
Vďaka spolupráci s radnicou z obce zmizla osada, ľudia bývajú v bytovkách a unimobunkách, majú hygienické centrum a teraz aj školu prvého stupňa.
V obci väčšina ľudí nedostáva sociálne dávky do ruky. „Máme lístkový systém a dohody s obchodmi od potravín po lekárne. Ak niečo potrebujú, dostanú lístok a obchodom raz do mesiaca za tovar zaplatíme. Ak chcú niečo z obchodu v Prešove, ideme nakupovať s nimi,“ hovorí Scepaníková. „Platíme z dávok aj nájom rodín, vyrovnávame nedoplatky, ak treba, dohodujeme splátkové kalendáre. Nemáme dlžníkov.“
Od mužov, väčšinou alkoholikov, musela spočiatku znášať aj nadávky, ale ženy sú za jej služby vďačné. Ona rozhoduje, komu z rodiny vydá lístok na potraviny, za lístky nemožno kupovať alkohol a tabak. Rozhoduje aj o rodinných prídavkoch pre 43 detí, ktoré chodili poza školu, ich počet sa však znižuje. Pomohlo najmä, že škola je dnes k deťom bližšie, predtým bola takmer tri kilometre od osady.
Význam svojej práce vidí aj v lepších hygienických návykoch, najmä detí. „Sprchovanie a umývanie zubov je už pre ne samozrejmosťou, ženy si zasa nevedia vynachváliť automatické práčky a žehliareň, čo máme v hygienickom centre,“ hovorí Scepaníková.
Nechce si ani predstaviť, čo by sa stalo, keby sa terénna sociálna práca skončila. „Muži sú dominantní a často sú to alkoholici, všetky peniaze by zasa prepili.“
