Keď som mal sedemnásť rokov, sníval som, že už-už príde deň, keď sa budem živiť len literatúrou a príjmy z písania mi hojne postačia na všetko od nájomného až po žúry. Predstavy sa však akosi nie a nie stretnúť s realitou. Namiesto múzického ťukania do kláves som celé dni stál na nohách a umýval špinavý riad po ľuďoch, ktorí v reštaurácii švédskeho obchodného reťazca nedojedli kottbular. Šiel som radšej vylepovať plagáty pre rockový klub, ktorý skrachoval už pri vzniku. Povýšil som na zmrzlinára. Môj stánok mal vynikajúcu polohu - nikto ho ani len nevidel, nieto ešte, aby sa k nemu priblížil. Pri sústavnom čítaní kníh ma nerušili zákazníci, len zlostné vrčanie večne plného mraziaceho stroja.

Nakoniec som sa stal organizátorom podujatí, ktoré som považoval za kultúrne. Vtedy sa tomu hovorilo promotér a znelo to veľmi hrdo - v komunite piatich zasvätencov, ktorí vedeli, o čo ide. Pre zvyšok populácie to znamenalo niečo medzi vekslákom a taxikárom. Medzičasom sa to slovo ešte väčšmi poslovenčilo a je z neho event manager.

Dodnes úplne nerozumiem, ako sa môjmu kamarátovi, výbornému hudobnému dramaturgovi Tiborovi Holodovi podarilo presvedčiť ma, aby sme spoločne založili a zorganizovali nový hudobný festival. Pred siedmimi rokmi sme ho nazvali Wilsonic. Na prvý ročník prišlo takmer toľko ľudí, koľko sme chceli - vlastne iba o jednu nulu menej.

Wilsonic sa však z roka na rok stával úspešnejším, paralelne s tým, ako sa Bratislava prvý raz vo svojich dejinách menila na ozajstné mesto. Po troch rokoch som už čoraz väčšiu akciu organizovať nestíhal, prenechal som ju Tiborovi a jeho skúsenému tímu. Začalo sa mi dariť, pretože som sa naplno pustil do toho, čo som sa od začiatku chcel - do písania. Zostal som však verným divákom a najväčším fanúšikom Wilsonicu. Keď vidím tohtoročný program festivalu, ktorý bude 8. a 9. júna na Tyršovom nábreží v Bratislave, priznám sa, som na svoje „dieťa" hrdý. Švédska džezová kapela Koop s japonskou speváčkou Yukimi, Francúzi Nouvelle Vague, majstri sveta v mixovaní na gramofónoch Birdy Nam Nam, The Heritage Orchestra s tanečnou hudbou hranou na klasických nástrojoch a päťdesiat ďalších kapiel a dídžejov z domova i zo sveta. Ten víkend sa spať nechystám. Radšej zistím, či som ešte nezabudol tancovať.