V Paríži v nedeľu aj včera úradoval dážď. Odohralo sa minimum zápasov. Ako sa vyrovnávate s čakaním?
„Kto zažil Wimbledon a večné dažďové prehánky, tak Paríž ho nemôže znervózniť. Nedeľu som po predpoludňajšom tréningu strávila v hoteli pri telke a kartách s tenisovými kamarátkami. No musela som sa aj hýbať, a tak som zašla do posilňovne. Včera som od rána v areáli Rolanda Garrosa čakala, či prestane pršať.“
V minulých rokoch ste bývali v hoteli ďalej od centra, teraz ste priamo pod Eiffelovou vežou. Prečo taká zmena?
„Zariadili to tak organizátori, ja so zmenou nemám problém. Bývam v hoteli na 23. poschodí, a keď otvorím okno, Eiffelovka je priamo predo mnou. Našťastie v izbe nepočujem ruch mesta, oddýchnem si.“
V marci ste sa takmer po troch rokoch nečakane rozišli s austrálskym trénerom Simonom Walshom. Teraz ste na všetko sama. Dá sa to stihnúť?
„Zvykám si. Nie som tak úplne sama, je tu so mnou aj manažér George Pascal, ktorý sa stará o ubytovanie, cestovanie, mám aj toho istého kondičného trénera, ale hernú prípravu si organizujem sama. Je to pre mňa niečo nové.“
Rozišli ste sa v dobrom či v zlom?
„V dobrom. Stále sme so Simonom v kontakte. Dostal lákavú ponuku pracovať pre anglickú tenisovú federáciu. Dopriala som mu taký džob. Dohodli sme sa, hoci rýchlosť, s akou všetko prebehlo, ma trochu zaskočila. Nestačila som si ešte nájsť náhradu.“
Bol Welsh pre vás ideálnym trénerom? Je ťažké nájsť ďalšieho takého?
„Neviem, či ho môžem považovať za ideál. Bol dobrý. Keď sme začali spolupracovať, bola som v rebríčku okolo 300. miesta. Pod jeho vedením som sa posunula na 64. miesto.“
Sama si organizujete tréning, nikto vám nevelí. Nepotrebujete nikoho?
„Celkom sa mi to teraz zapáčilo. Hrám uvoľnene. Nikto sa na mňa nepozerá, nekarhá ma, čo som urobila zle. Možno aj preto som naposledy dosiahla solídne výsledky. Dlhodobo to však takto nepôjde.“
Je ťažké nájsť nového kouča? Aký by mal byť?
„Áno, býva to zložité. Niektorí sú veľmi drahí, idú len po peniazoch. Dostala som už zopár ponúk, ale som opatrná. Potrebujem trénera, ktorý by ma znova posunul vyššie a bol by nielen dobrým odborníkom, no aj človekom, s ktorým viem stráviť denne 24 hodín. Nebojím sa tvrdej roboty, ale tréning nesmie byť len drina, ale aj zábava. A keď prší, aby som sa mala s kým porozprávať.“
Tenis je individuálny šport.Aké sú mimo kurtu vaše rivalky?
„Sú také aj onaké. Niektoré sú rivalky aj v šatni. Pozdravia sa, usmejú, ale cítim, že je to pretvárka, umelý úsmev. No mám aj skutočné kamarátky: Ivanovičovú, Stosurovú, Vaidišovú, Molikovú. Aj s krajankami Hantuchovou, Suchou či Cibulkovou vychádzam v pohode.“
Srbka Ivanovičová môže byť vašou súperkou v júlovom zápase Pohára federácie Slovensko - Srbsko. V Paríži ste spolu trénovali. Bavili ste sa aj o košickom zápase?
„Nie, to je ešte ďaleko, ale skúsim sa povyzvedať, či prídu v plnej sile - teda aj s Jankovičovou. Ony nie sú veľké kamarátky, ešte som ich nevidela spolu.“
Kapitán Mojmír Mihal hovoril s vami o reprezentácii na nedávnom turnaji v Prahe. Prisľúbili ste účasť v Pohári federácie?
„Rada by som hrala, ale ešte je tam zopár otáznikov. Mám už zmluvu na iné podujatie, potrebujem voľný termín.“
Nemohli ste hrať už v apríli proti Česku v Bratislave?
„V tom čase som bola zranená. Trápila som sa s ľavým bokom, nemohla som sa ani hýbať. Po turnaji v Charlestone som pauzovala tri týždne. Lekári vravia, že ak sa mi to vráti, čaká ma operácia.“
Vlani sa často písalo, že ste mali požiadať o austrálske občianstvo a už vás videli v austrálskej reprezentácii. Aká je pravda?
„Pravda je len to, že bývam pri Sydney, mám tam na tenis výborné podmienky. Neviem však, kto a prečo si vymyslel informácie o zmene môjho občianstva. Keď to vyšlo v novinách, známi a priatelia ma zasypali otázkami, čo sa deje. Ja som len bezmocne krčila plecami. Som Slovenka a aj naďalej budem reprezentovať rodnú krajinu.“
Kedy ste naposledy boli na Slovensku?
„Vlani na jeseň. Na päť dní som prišla navštíviť rodičov do Bratislavy. “
Autor: Paríž
