Pri turnajoch hraných pod otvoreným nebom, majú tenisti súperov navyše. Vietor a dážď. Záleží aj na tom, ako silno prší.
Ak ide len o drobné mrholenie, alebo krátku prehánku, v hre sa pokračuje. V prípade lejaku alebo búrky sa dohrá iba loptička, ktorá je rozohraná. Potom už každý berie, čo má a uteká sa schovať.
Pamätám sa na zápas, pri ktorom na konci začalo pršať. Nie veľmi silno, a tak sa hralo ďalej. Lenže po chvíli prišla prietrž mračien, jeden z hráčov trafil loptu do kaluže a lopta v nej zostala plávať. Rozdiel je aj v tom, na akom povrchu sa hrá. Napríklad tráva a tvrdý povrch sú hneď veľmi klzké, ale na antuke sa dá hrať aj počas dažďa.
V prípade prerušenia zápasu sa hráči presunú do miestnosti „players lounge“, kde sú pohovky, kreslá, dá sa kúpiť, alebo je rovno pripravené občerstvenie. Sú tu rôzne hry, internet, a najmä monitory s informáciami o dianí vonku.
V súčasnosti už na každom väčšom turnaji majú plachty na zakrytie dvorca. V priebehu 15 - 20 minút po skončení dažďa sa dá opäť hrať. Hráči, ktorí majú prerušené zápasy, sa idú prezliecť, osprchovať, čo-to zjedia a potom už len čakajú. Niektorí čítajú, iní počúvajú hudbu, jeden má radšej samotu, iný sa zase chce rozptýliť.
Ja som raz rozohrala zápas o 10.00 a dohrávala som ho o pol šiestej večer. Vtedy už v areáli skoro nik nebol. Aj najskalnejší diváci to vzdali. Mimochodom, pre divákov nie sú nijaké kryté priestory, a tak len sedia a dúfajú, že čoskoro prestane pršať. Len v prípade, že sa neodohrá ani jeden zápas, lístky sa im presunú na ďalší deň. Inak prepadnú.
Môj najväčší zážitok s dažďom sa spája s Wimbledonom 1996. Na svoj prvý zápas som čakala sedem dní v „players lounge“. Jediné, čo sme počuli z rozhlasu bolo: Dámy a páni, ako vidíte, ešte stále prší, a tak čakajte ďalej.
Do druhého týždňa sa na grandslamových turnajoch prebojujú iba tí najlepší, no vtedy sme sa tam pre počasie ocitli skoro všetci.
Autor: Radka Zrubáková (autorka je bývalá profesionálna tenistka)
