FREIBURG, BRATISLAVA. Medzi klientmi univerzitnej kliniky v nemeckom Freiburgu boli desiatky olympijských víťazov a svetových šampiónov. Podľa denníka Süddeutsche Zeitung dokopy šesťsto športovcov.
Sú nahratí. Ocitli sa pred zatvorenými dvermi. Všetci lekári dostali stop. A už troch rektor Wolfgang Jäger s okamžitou platnosťou suspendoval.
Najskôr Andreasa Schmida a Lothara Heinricha a v sobotu aj Georga Hubera. Zároveň zriadil nezávislú komisiu, ktorá má vyšetriť podozrenia z napomáhania v dopingu.
Freiburskú univerzitu v týchto dňoch médiá nálepkujú prívlastkom univerzita hriechov alebo univerzita čierneho trhu.
Lekár roka sa priznal
Hubera predvlani v Nemecku vyhlásili za športového lekára roka. Teraz sa však rektorovi a vedeniu kliniky priznal, že v rokoch 1980 - 90 ordinoval amatérskym cyklistom vo veku 19 - 23 rokov testosterón, rýchlo účinkujúci anabolický steroid s promptným vylučovaním jeho stôp z organizmu. Bránil sa, že chcel „zabránil horšiemu“.
Patril medzi najväčšie kapacity v nemeckej športovej medicíne. Bol na dvanástich olympiádach. Na vlaňajšej zimnej v Turíne dokonca ako šéflekár nemeckej výpravy. Kam ho zavolali, tam šiel: pôsobil ako zväzový lekár (neskôr koordinátor) v cyklistike, potom v lyžovaní, od roku 1988 nechýbal ani na jednej paralympiáde, posledné roky sa angažoval dokonca aj v Národnej antidopingovej agentúre...
Cez víkend s ním všetci bez výnimky skončili spoluprácu. Odvtedy nedvíha mobil.
Prvý podvod - s pervitínom
Freiburská univerzita, na ktorej v roku 1924 založili prvý inštitút športového lekárstva na svete, je v športe pojem. Špička vo vedeckých poznatkoch, ale - ako sa ukazuje - aj v ich kombinovaní s povzbudzujúcimi látkami.
„Jej odbor športovej medicíny skúma dopingové prostriedky už vyše 50 rokov,“ tvrdí športový vedec a publicista z Mainzu Andreas Singler v článku v Neue Zürcher Zeitungu, ktorý nesie názov: Univerzita ako škola manipulácie.
Prvým produktom vraj bolo senzačné víťazstvo luxemburského outsidera Josepha Barthela v behu na 1500 m na helsinskej olympiáde 1952. Zázračným finišom zdolal všetkých favoritov vrátane prvou míľou pod štyri minúty presláveného Brita Bannistera či nemeckého svetového rekordéra Luega. Barthel, neskôr šéf Luxemburského olympijského výboru, v rokoch 1977 - 84 aj minister, je dodnes jediným olympijským šampiónom miniveľkovojvodstva.
Kolínsky novinár Eric Eggers zistil vďaka čomu: vďaka pervitínu. Objavil zaprášenú doktorskú prácu z rokov 1952 - 54 s názvom Vplyv dopingových prostriedkov na obeh a telesnú výkonnosť. Pod patronátom freiburského profesora Herberta Reindella, jedného z krstných otcov legendárneho intervalového tréningu (druhým bol chýrny drážďanský tréner Woldemar Gerschler, objaviteľ Harbiga a tréner o. i. Barthela), ju napísal jeho zverenec, nádejný rádiológ Oskar Wegner. Tvrdí v nej, že droga, ktorú používali piloti nemeckých bombardérov počas druhej svetovej vojny, pomáha až 23,5 percenta atlétov k zlepšeniu, „lebo v nohách sa im šíri pocit ľahkosti, ktorý umožňuje vyššie výkony bez väčšieho zaťaženia vôle“. Medzi pokusnými králikmi bol aj Bartel, olympijský víťaz 1952 .
Ďalšie zázračné drogy
Pervitín sa po vojne pokladal za zázračnú drogu. V šesťdesiatych rokoch sa hitom stali anabolické steroidy. Palec na pulze dňa držal iný Reindellov žiak Joseph Keul, ktorý to tiež dopracoval na profesora, dokonca na dlhoročného šéflekára nemeckých olympionikov.
Podľa Singlera už v roku 1970 odštartoval pokusy nahradiť orálne užívanie anabolík účinnejším a vraj aj menej škodlivým injekčným. „Z lekárskej stránky nie sú proti užívaniu týchto prostriedkov žiadne výhrady,“ vyhlásil v roku 1972.
Podľa nemeckého antidopingového experta Wernera Frankeho, na ktorého sa odvoláva Der Tagespiegel, však „ústrednú rolu“ hrala freiburská ambulancia športovej traumatológie pod vedením Armina Klümpera. Práve on bol osobným lekárom sedembojárky Birgit Dresselovej, ktorá pred dvoma desaťročiami zomrela na toxickú alergiu zrejme v dôsledku predávkovania anabolikami.
„Nezomrela preto, že mala málo lekárskej opatery, ale preto, že jej mala veľa,“ napísal denník Frankfurter Allgemeine Zeitung.
Z generácie na generáciu
Bolo to v čase, keď dve Nemecká - východné a západné - tvrdo súperili medzi sebou aj na športovej pôde: Lipsko verzus Freiburg. Neskôr sa Nemecká spojili, ale Freiburg potichu ostal. Iba Klümper odišiel do Afriky.
„Freiburg bol centrom testosterónu,“ skonštatoval Singler vo švajčiarskom denníku o deväťdesiatych rokoch ešte predtým, ako sa Huber priznal.
Potom prišiel na rad erytropoetín. „Pre nás bolo zázračnou drogou práve EPO,“ priznal minulý týždeň bývalý popredný jazdec tímu Telekomu Rolf Aldag s tým, že sa tak dialo s vedomím lekárov z kliniky vo Freiburgu.
Profesor Keul roky spolupracoval s tímom Telekomu a stál aj v pozadí triumfu Jana Ullricha na Tour de France 1997. V roku 2000 zomrel. Podľa nemeckých médií však už od roku 1972 zaúčal nástupcu - Georga Hubera.
Kruh sa uzaviera? Možno ešte nie. V Turíne 2006, kde bol šéflekárom, musela pre zvýšený hematokryt pauzovať nemecká lyžiarka Evi Sachennbacherová. V pozadí stál lekár Ernst Jakob.
Vo Freiburgu to dosiaľ vždy šlo z generácie na generáciu.
