„Nechce sa vám hovoriť o šikane vo vašej škole? A prečo by sa malo, keď sa vám zdá, že je všetko v poriadku? Jasné, že deti občas medzi sebou niečo majú, chlapci sa pobijú alebo niečo pokazia a dievčatá – tie si skôr vynadajú a chvíľu sú urazené. Ale to je predsa normálne,“ týmito slovami sa začínal workshop Detského fondu SR na tému: Šikana? V mojej triede? Čo s tým?

Je to normálne?

Organizátorka stretnutia Ida Želinská však hovorí: „Ruku na srdce – naozaj by sa vám zdalo normálne, keby ste ráno prišli do práce a na stole našli čiernou fixkou nápis H. je krava, kolegovi by ste museli dať dvacku alebo gastrolístok, ľudia z kancelárie by vás volali Tlstá a vaši kolegovia by dali šéfovi váš projekt ako svoj? Mohli by ste mu to povedať, ale čo on s tým? Alebo by ste doma plakali na pleci partnerovi, ktorý by vám tiež nepomohol, lebo čo on s tým? Čo potom môžu urobiť šikanované deti? Mali by sme im pomôcť. Niečo urobiť. Ale čo?“

Hľadaniu odpovede na túto otázku sa venovali na školení učitelia, špeciálni pedagógovia, výchovní poradcovia, psychológovia i riaditelia škôl z Bratislavského kraja. Skúsenosti so šikanou majú bohaté. „V drobnom sa deje stále. Bohužiaľ, nevieme, kde nájsť čas na adekvátne riešenie,“ povedala jedna učiteľka.

Všetci sa zhodli: O šikane vedia, ale času na riešenie problému majú málo.

Šikana sa v škole nekončí

Útoky na obeť sa dejú väčšinou vtedy, keď nablízku nie je učiteľ. V triede cez prestávky, vonku na dvore, cestou zo školy. Výchovná poradkyňa zo ZŠ Turnianska, Jana Brezovská hovorí: „Šikana sa nekončí v škole, vynášajú si ju von a končí sa to vzájomnou nenávisťou detí.“

„Deti to robia tak, že cez prestávku sú na triede pootvorené dvere a v nich špehuje „volavka“. Keď vidí, že idem do triedy, ohlási to ostatným a kým prídem, už je všetko v poriadku,“ hovorí učiteľka. „Dnes sú však deti agresívnejšie, vôbec im nevadí, že som v triede. Pichnú sa perom či kružidlom medzi rebrá, provokujú.“

Obete šikany nájdete pomerne ľahko, stačí byť trochu vnímavejší. Sú vylúčené z kolektívu, chodia posledné v rade, často nechcú chodiť do školy a vyhovárajú sa na bolesti brucha či chorobu. Odmietajú s učiteľmi spolupracovať, vidia všetko negatívne. Keď sú už totiž útoky veľmi časté, obeť vidí agresora a provokáciu takmer vo všetkom.

To sa ti iba zdá

Ida Želinská z Detského fondu hovorí: „Keď sa útočník „oťuká“ a vidí, že sa mu nič nestalo, svoje útoky pritvrdí a začne byť násilný.“

Pomoc u dospelých, najčastejšie u rodičov, začne hľadať obeť až vtedy, keď už situáciu nevie zvládnuť. Prvá reakcia býva väčšinou rovnaká – problém sa bagatelizuje, rodič či učiteľ dieťa presviedčajú: „To sa ti iba zdá, deti ťa majú rady. Mal si proste zlý deň.“ S deťmi sa však treba otvorene porozprávať a zistiť, čo sa deje.

Nepoškodiť obeť

Účastníci workshopu sa zhodli na tom, že riešiť šikanu je veľmi ťažké. Hlavná zásada je nepoškodiť deti, ktoré ju zažívajú.

„Môj syn si problém šikany vyriešil po svojom. Ľahko sa učil a patril k čistým jednotkárom, preto ho ostatné deti na základnej škole vydelili z kolektívu,“ hovorí učiteľka. „Keď prešiel na strednú školu, začal naschvál odpovedať zle, aby dostal aj trojky a štvorky. A do kolektívu sa dostal. Môžeme to však považovať za správny spôsob?“

Jedna z výchovných poradkýň navrhla riešenie, ktoré sa osvedčilo: „Na našej základnej škole súťažia deti o čin mesiaca. Žijú tým, predháňajú sa v tom, ktoré z nich toto ocenenie získa. Šikana je tu takmer o päťdesiat percent menšia.“

Hovorte s každým samostatne

„Nedostatok času nás vedie k tomu, že niekedy nevolíme najsprávnejšie postupy,“ hovorí Jana Brezovská. A Ida Želinská radí: „S útočníkmi i obeťou si pohovorte samostatne. Treba naučiť obeť, ako nebyť obeťou. Naučiť ju, že môže povedať nie. O všetkom si veďte písomné záznamy. Sadnite si aj s partiou agresorov a ubezpečte sa, že majú jasno v tom, k čomu došlo. Neuznávajte falošné výhovorky – bola to nehoda, žart, všetci sme sa pobavili. Pri vážnejších zraneniach obete sa spojte s políciou.“

Podobné workshopy sa postupne budú konať po celom Slovensku.

SOŇA REBROVÁ