Vo Veľkých Ripňanoch urobil zo starej fary reštauráciu, postavil bazén a krstil autá. Vždy sa vynašiel, aby sa priblížil aj tým, čo do kostola nechodia. Marián Prachár, o ktorom podľa spisov ŠtB podával arcibiskup Sokol komunistickej tajnej službe správy, sa už iba usmieva - v maličkých Beladiciach, kde pôsobí siedmy rok, je len administrátorom fary. Robil pre mládež diskotéky a postavil tenisový kurt. "Aby človek nestratil chuť do života, musí ho brať s nadhľadom," hovorí pre SME doktor teológie, katolícky kňaz Marián Prachár.

O ľuďoch v Beladiciach ste povedali, že "je ťažké plniť sny niekomu, kto po ničom netúži". Prečo?

Stále sú brzdení tým, čo dostali do vienka za 40 rokov komunizmu, ktorý svojim vazalom dal istoty, zabezpečenie, servis. Úplne ich to udusilo - sú pohodlní a nečinní. Doteraz sa nenaučili podnikať, ani inak využívať nadobudnutú slobodu.

Ani po osemnástich rokoch od novembra '89?

Už pred novembrom sme si hovorili, že keby režim padol, tak sa budeme musieť ešte asi 40 rokov "biblicky túlať", kým nájdeme svoje miesto. Predpokladali sme, že budú musieť vymrieť dve generácie, kým sa tie ďalšie naučia užívať slobodu, ktorá je náročnejšia a potrebuje viac zrelosti ako nesloboda.

Ako to prežívate vy, keď roky idú a cirkevná hierarchia na Slovensku zamrzla na mŕtvom bode?

Niekedy mi býva smutno alebo sa hnevám, ale beriem to športovo. Veď čo iné mi ostáva? Keď sme v totalite už naozaj nevedeli, čo máme robiť od bezmocnosti, žartovali sme. Aby človek nestratil chuť do života, musí ho brať s nadhľadom. Pre mňa je dôležité vedieť, ako by to malo byť. Keď máme víziu alebo ideál, vydržíme, aj keď sa ten ideál predbežne nijako nerealizuje. Občas si predstavujem, ako tvorivo mohla cirkev využiť všetky uplynulé roky... Videl som, ako cirkev žije v slobodných demokraciách, takže som veril, že aj u nás by ten vývoj mohol byť rýchlejší. Žiaľ, dostali sme šéfov, na ktorých sme odkázaní, čo nás brzdia viac, ako sme predpokladali. Keby nemali funkcie a moc, nemohli by iba z titulu svojho intelektuálneho horizontu napáchať toľko škôd, aby brzdili rozlet a rozmach ostatných.

Je katolícka cirkev na Slovensku konzervatívnejšia oproti iným krajinám?

V niečom sme, našťastie, konzervatívnejší.

Prečo našťastie?

Veľkú hodnotu má u nás, napríklad, rodina. To, čo teraz stvára súčasná generácia, je len akési hranie sa na moderného človeka. Neviem, či sa niekto teší z prelietavých partnerstiev, zo striedania manželiek alebo plodenia detí, ktoré nepoznajú svojho otca. Asi to nikoho nebaví. Nie sú to trvalo udržateľné hodnoty. Radujem sa, keď občiansky verejný svet rozpráva rečou kresťana - keď, napríklad, hovorí o úcte k starším, potrebe postarať sa o slabších, o úsilí dbať o spoločné dobro. Ak si takéto hodnoty národ uchráni, má šance do budúcnosti, keď ich stratí - je ohrozený. Takýto konzervativizmus je užitočný.

Neprináša väčšinou skostnatenosť?

Nemám na mysli náboženské stŕpnutie - keď sa zatvoríme do svojho sakrálneho sveta, staneme sa čudákmi, ktorí reálnemu svetu nebudú prospešní. V Európe sa stále vraciame k akejsi historickej schizofrénii, keď dokola delíme vieru od rozumu - racionálne je pre nás jeden svet, ktorý nemá nič spoločné s vierou, a naopak - viera nemá nič spoločné s ráciom. Aj sociológovia a historici nám však potvrdia, že to tak vôbec nefunguje. Keď je nejaký národ rozumný, je to výsledok dejín jeho kultúry, na ktorú sa nabaľovali nové tradície. A nijaký národ svoju kultúru či tradície neprežil bez náboženstva.

Na Slovensku sa k cirkvám hlási 70 percent obyvateľstva. Ide len o módu, keď kresťanský hlas v spoločnosti nezodpovedá takému vysokému počtu veriacich?

Kardinál Korec povedal už pred 15 rokmi, že praktizujúcich kresťanov tu bude len pár percent, ostatní budú formálni.

Čím si to vysvetľujete?

Prečo sme boli všetci v strane? Ľudia si vtedy radi hovorili, že sa do KSČ jednoducho musia hlásiť, keď si chcú zabezpečiť dobrú pozíciu, školu, zamestnanie. Koľkí z nich tvrdili, že tomu neverili od samého začiatku, a napriek tomu tam vstupovali. Po roku 1989 sme sa neprestávali čudovať, ako sa všetci rozbehli na farské úrady. Vraj túžili byť katolíkmi a chceli, aby ich deti navštevovali náboženstvo. Keď sme sa ich pýtali prečo, chápali to rovnako ako v komunizme - mysleli si, že to zvýhodní pozície ich detí v nových podmienkach. Vôbec sa nehlásili k duchovnému odkazu, bol to čistý formalizmus. Máme formalizmus v krvi - slúžiť druhému bez toho, aby sme s tým súhlasili? Podvoliť sa nejakej verejnej mienke alebo totalite bez toho, aby sme sa vzbúrili?

Prečo je to tak podľa vás?

Na Slovensku sa málo zdôrazňovali veľké osobnosti, ktoré by nám mohli slúžiť príkladom pre naše sebavedomie alebo schopnosť niečo presadiť, obhájiť, proti niečomu sa postaviť. Z postáv, čo sme sa učili, mi v tomto zmysle v pamäti ostal iba Jánošík - nijaká iná veľká osobnosť - niekto, kto by išiel na barikády za šľachetné ciele, čo by sa hneď ohlásil, keď sa niekomu krivdí. A keď sa opýtame dnešných detí, povedia vám to isté. Masmédiá nám ponúkajú ideály, ktoré sú vždy len lukratívne a dajú sa ľahko získať. A ľudia za nimi idú. Slováci nemajú zmysel pre osobnú individuálnu aktivitu. Málokto si dokáže sebavedomo povedať - mám na to, vyslovím svoj názor a nech to okolie rešpektuje.

Nepodpisuje sa pod nízkym sebavedomím Slovákov aj fakt, že prvá slovenská štátnosť súvisí s katolíckym kňazom Tisom?

Iste, že máme komplexy z nespracovanej minulosti. Nemci sa dodnes nezbavili svojho komplexu z pocitu viny za 2. svetovú vojnu, pričom o tejto svojej vine otvorene hovoria už desaťročia. A my sa nevieme zbaviť toho, že nám kedysi nadávali do klérofašistov a že sme mali Tisa. Nič to však nemení na ideáloch a princípoch, ktoré sú všade platné.

Ako je to možné, že dodnes sa cirkev nedokáže kriticky pozrieť do zrkadla?

Bolí ma to, lebo takto cirkev nemôže byť príkladom pre iných. Ak by sa verejná spoločnosť mohla oprieť o vzor cirkvi, už dávnejšie by sa pustila do upratovania. Takto prichádzame o dôveryhodnosť celých 18 rokov. Celá spoločnosť sa však riadi akýmsi spoločným menovateľom - bojíme sa pozrieť na spoločenské katastrofy, ktoré sme napáchali, lebo si hovoríme, že archívy môžeme otvárať až po smrti aktérov. Nedotýkame sa rán, ktoré sú čerstvé. Roky však utekajú a niekedy môžeme viac prehrať, ako získať.

Čo konkrétne máte na mysli?

Nesedí to ani teologicky. Pozemský svet nie je jediný priestor na realizáciu našich túžob a cieľov. Keď niečo nezískam, o niečo prídem, nemusím rezignovať, lebo hľadím za hranicu času do večnosti. Tá istá logika by však mala platiť, keď som ja zapríčinil niečo zlé, keď som ja niečo pokazil - rovnako by som sa nemal báť, lebo mám možnosť sa k tomu priznať, byť odsúdený, niečo stratiť, ale môžem dúfať v budúcu odmenu na inom svete. My však nemáme vo svojom vienku zmysel pre pokánie a priznanie si viny. Je to nedomyslená teológia - tam, kde nám to vyhovuje, rátame s večnosťou, ale keď si máme priznať vinu na historických omyloch, rozobrať, ako to skutočne bolo, už sa na večnosť nepozeráme. Vidíme len súčasnosť, lebo sa bojíme, či to náhodou neuškodí nášmu biskupovi - čo keď to pokazí dobré meno celej cirkvi? Sami sme tak veľmi poplatní času a priestoru.

Akými slovami odpovedá hierarchia na tieto vaše argumenty?

Nemali sme príležitosť naučiť sa rozumne diskutovať. Prv tu dialóg nejestvoval, lebo sme sa báli. Bol možný len v kuloároch, v rôznych tajných spolkoch, ale na verejnosti sme úprimný a vecný dialóg ešte nezažili. Navyše je to možno aj preto, že sme emocionálny národ. U nás "vecne diskutovať" znamená hneď útočiť jeden na druhého. Všetko v okamihu zamiešame emocionalitou a osobnými vzťahmi - v niečom sa nedohodnúť u nás znamená rovno sa aj pohnevať. Vecný dialóg na cirkevnej či na občianskej pôde som zažil len v západnej Európe, kde sa ľudia dokážu poškriepiť, doslova anulovať tvrdenie toho druhého, ale 5 minút po hádke sedia spolu pri káve a usmievajú sa na seba.

Neblčia emócie len preto, že našinci svoje argumenty nedokážu sformulovať?

Intelektuálna príprava na vyššie pozície v katolíckej cirkvi na Slovensku bola problematická - ľudia nemali kde získať zodpovedajúce vzdelanie, pokiaľ si to nenahradili nejakými postgraduálnymi štúdiami. A nakoniec si aspoň zavolali radcov, ktorí boli ako oni sami. Menej múdri páni nikdy nepotrebovali veľmi múdrych radcov. Väčšinou si volajú ešte horších a hlúpejších od seba. Aj preto sa nevieme dohodnúť.

Pokladáte sa za intelektuálnu elitu?

Patrím do spoločnosti ľudí, čo sa už iba usmievajú. (Smiech.) Za totality sme boli disidentmi, na ktorých si dávala moc veľký pozor. Stále sme čakali, kedy nás zavrú. A po revolúcii sme sa stali disidentmi vo vlastnej cirkvi, ktorá si na nás začala dávať pozor - vraj všetko preháňame, naša reč nie je ich rečou, lebo chceme niečo, čomu oni nerozumejú. To je všetko.

Nedá sa urobiť aj v cirkvi november 1989?

My tú revolúciu robíme, ale kamarátsky a športovo - nedovolíme, aby títo ľudia spokojne spali. Stále ich vyrušujeme a provokujeme svojimi rečami. Na druhej strane im chceme dať najavo, že nie sme nepriatelia, ale sme tí, ktorým ide o vec. A keď poviem, že nejaký biskup by mal odstúpiť, tak to nie je osobné, nechcem mu uškodiť, len tvrdím, že ak niekto na niečo nemá, iný by to mohol robiť lepšie. Keď už pár rokov nie sme s niekým spokojní, prečo by sme to nemohli zveriť niekomu, kto to robí lepšie? Ochránili by sme tak samotných funkcionárov, čo na to nemajú, aby nemuseli robiť chyby. Keď sa od nich vyžaduje viac, ako sú schopní vykonať, ubližuje im to a strpčuje život.

Takže pre Mons. Jána Sokola je arcibiskupský úrad krížom?

Nie je to preňho kríž, lebo to vníma úplne inak, ale je kríž byť pod takým arcibiskupom a existovať pod takou správou. Nemáme spoločnú reč, mnohé veci si vieme predstaviť ďalej a dopredu, ale on nás v tom brzdí. Preňho sú to iba problémy. Nemal by problémy, keby mal jednoduchých ľudí, ktorí sa budú hrať na svojom piesočku, čo my nechceme.

Ako hodnotíte Božiu skúšku, keď vás na taký dlhý čas "odložili"?

Som rád, že som si vybral toto povolanie. Oproti iným ľudským profesiám sú kňazi ešte stále polyhistorici - môžu sa angažovať na všetky strany. Sprevádzame ľudí od narodenia až po smrť, pričom sa nikomu nevnucujeme. Navyše máme množstvo alternatív - od intelektuálnej, filozofickej a teologickej práce až po rôzne remeselnícke zamestnania. Žije sa mi dobre aj s tým, že ma niekto skritizuje a vyhlási za bludára alebo za vystrčeného vojaka slobodomurárov. Iní ma zase pochvália, lebo ocenia moje dobré slovo. V tejto dedine mi však málokto porozumie, keď im poviem - nemali by ste budovať erotický salón Lola, lebo z toho nebudú požehnané peniaze pre vaše deti. Keď poviem, že by nemali zavádzať hracie automaty, polovica dediny sa proti mne vzbúri. No ja viem, že sú tu aj druhí, ktorí sa tešia, že to niekto za nich povie, že sa zastávam nevinných, mamičiek a detí, ktoré trpia, lebo tu niekto bohatne na alkohole. Možno, keď budem starší, zatúžim po harmonickejšom prostredí, ale zatiaľ mi tento chaos vyhovuje.

Prečo cirkev nevyužije svoj potenciál verejne pomenovať zlo? Prečo sa nahlas neohradí voči ľuďom, čo v sebe nájdu odvahu hovoriť neprijateľné obludnosti, napríklad ako Ján Slota, že Maďari dobehli do Európy na poníkoch?

Chýba mi to tu celý čas. Nepovažujem sa za niekoho, kto by to dokázal iniciovať a kresťanská intelektuálna elita tu neexistuje. Nie sú tu ľudia, ktorí by sa vedeli zodpovedne a odvážne ozvať v spoločnosti voči všetkým nespravodlivostiam bez ohľadu na to, aká je politická alebo hospodárska klíma, lebo majú na to právo z titulu svojej viery a sú neohrození... Sme malý národ, a tak, ako sa na malej dedine ťažko vybuduje Opera SND, rovnako sa tu zatiaľ nevytvorila intelektuálna skupina ľudí, ktorá by bola hlasným svedomím národa a pripomínala mu jeho povinnosti.

Máme šancu prežiť?

Patríme do strednej Európy a ja si viem živo predstaviť, že ktosi príde, rozbije nás a zo Slovenska ostanú len fragmenty. Možno budeme žiť ako napoly Maďari, napoly Rakúšania, ale určite sa nestratíme. Slovák sa vedel prispôsobiť mnohému. Byť hrdý na to, že som Slovák, to nikdy nebola moja parketa, lebo človek tým nič nedosiahne a nedokáže, ani to nič neznamená. Skôr by som povedal - buďme hrdými obyvateľmi tejto zemegule a našej malej hviezdy. Dúfam však, že prežijeme, že sa nájde dosť sympatizantov a rozumných ľudí, čo nám pomôžu. V 90. rokoch som stretol v Rakúsku a Nemecku veľa takých, čo boli ochotní pomáhať najslabším - dlhodobo podporovali ľudí z tretieho sveta - a tak si vtedy povedali, že budú pomáhať aj nám. Otvorili nám brány svojich univerzít, semináre a biskupské školy. Akurát my sme boli vlažní, lebo sme sa toho báli. Ochotných ľudí je dosť, a ak sa bude Slovák slušne správať, nevidím ho strateného.

Tvrdíte, že na Slovensku nie je nijaké sebavedomie a vzápätí vlastným postojom prípadné sebavedomie nepodporíte - neprotirečíte si?

Pre mňa sú to dve rozdielne veci - v ľuďoch, čo sa dnes hrdo hlásia k Slovákom, nevidím nejaké veľké osobnosti. Je správne byť národovcom, ale byť hrdý len na to, že patrím k nejakému štátu, národu alebo politickému zoskupeniu, je veľmi nebezpečné. Ide mi skôr o to, aby každý občan - či je to matka, otec, alebo nejaký profesionál, by mal byť hrdý na seba ako človek, musí si ceniť samého seba a vyžadovať rešpekt spoločnosti. Každá dobrá mama by mala požadovať od spoločnosti, aby sa jej práca okolo detí akceptovala, aby tu neboli také sociálne pomery, kde sa to všetko zredukuje iba na pracovnú výrobnú silu. Prečo sa ľudia neohlásia, keď sú doslova vykorisťovaní a žena, ktorá musí pracovať, ani nevidí vlastné deti? My sme už také "emancipácie" zažili, že sa zo ženy spravila šoférka autobusu či žeriavu. Ďakujem pekne za takú rovnosť! Keď dnes mamička vychová dve zdravé a šikovné deti, tak by ju mal štát odmeniť aj finančne rovnako ako iné kvalifikované sily, pretože aj vychovávať a viesť jednu rodinu, vyžaduje veľa kvalifikácie.

Podľa vás by mal štát platiť matky za to, že majú, a preto aj vychovávajú svoje deti?

Ak to mamičky robia kvalifikovane a dobre, mali by byť platené ako iné profesie. Už som takýto názor počul z viacerých strán. Mamy, ktorým niekto upiera ich základné právo venovať sa rodine, keď musia chodiť na tri-štyri zmeny do práce do nových kapitalistických podnikov, by sa mali ohlásiť, určite nájdu veľa solidárnych ľudí, čo ich podporia.

Ako si to predstavujete prakticky?

No tak, že keby sa u nás toľko miliónov nevyviezlo do zahraničia a do vreciek jednotlivcov by neprúdili ďalšie milióny a možno aj miliardy, vedeli by sme sa s tým vyrovnať. No nevedia si s tým poradiť ani vo svete. Kde je spravodlivosť, keď sú filmové hviezdy alebo športovci len na základe reklamy predimenzovane odmeňovaní? Nikto im neupiera ich zásluhy a nechcem im kradnúť ich odmeny, ale aký význam má dávať jednotlivcovi miliardy, z ktorých by mohli žiť stotisíce ľudí celé roky? Nie je v tom nijaká logika. Keby sme začali rozmýšľať trochu solidárnejšie, tak by sa v štáte zaručene našli peniaze aj pre tých, čo robia tú najpoctivejšiu prácu, keď nám vychovávajú budúcu generáciu.

Nepodobá sa to už na komunizmus?

Vo svojich začiatkoch sa komunizmus v teórii podobal na kresťanstvo. Mal v sebe veľa sociálneho, akurát sa to totálne zneužilo, keď nám dávali pred oči farebné okuliare. O tom, ako máme žiť zodpovedne a jednotne, čítame často v evanjeliách, ktoré nám za príklad dávajú prvých kresťanov, čo sa mali navzájom tak radi, že si vo všetkom pomáhali. Doteraz chválime Oravcov, ktorým pomáha celá dedina, ak si niekto z nich stavia dom. Neviem, či je to tak dodnes, ale pre mňa to nie sú nereálne vízie. V tomto som konzervatívny, lebo si myslím, že takýto prístup môžeme obnoviť kedykoľvek. Máme ho stále v krvi. Stačí ísť z hrebeňa Zobora na Žibricu a každý, koho po ceste stretnete, vás odzdraví, prihovorí sa, akoby ste sa poznali sto rokov. Prečo ľudia v určitej nadmorskej výške sú jednotní a chcú si pomáhať, ponúknu sa klobáskou alebo vínom, ale keď zídete dolu - nepozná človek človeka?

Aká je mládež oproti rodičom poznačeným totalitou?

Mládež je super, a vždy bola. Mladí sú divokí, ale aj my sme takí boli. Keď sa im dá nekontrolovaný priestor, zneužijú to, ale keď im niekto niečo ponúkne, sú ochotní to prijať. Voľakedy som robieval na fare aj diskotéky a mladí to brali. Dospelí sú zodpovední za prostredie, v ktorom mládež vyrastá. Už aj malé dieťa sa pohybuje v medziach, aké mu poskytneme my, veľkí. A keď ho nebudeme správne smerovať, dieťa to zneužije. A vonkoncom za to nemôže.

Je pre cirkev takým dieťaťom národ?

Prečo by národ nemohol byť v pozícii, že sa učí a vyzrieva? Každému to predsa prinesie iba dobré ovocie. Pre obce to vidím ako plán, ktorý by si mali vyvesiť aj na zastupiteľstvo - učme sa od iných a netvárme sa, že my sme tí najmúdrejší. Fíni, napríklad, neodmeňujú nadpriemerne nadaných, lebo tí si poradia aj sami, ale podporujú ostatných, aby nadaní mali dobrých spolupracovníkov. U nás je to niekedy naopak - tí najbohatší sú nadmieru spokojní, že ostatní sú od nich chudobnejší. Boháč si postaví vilu na dedine, a keď zo svojho obmurovaného raja vyrazí von, o pár metrov spadne aj s limuzínou do jamy a ja ho iba obdivujem, ako môže mať radosť z toho, ako žije. V tom je tá nedomyslená nesolidárnosť. Normálny človek sa teší, keď má doma všetko v poriadku a ešte viac, keď zistí, že na verejnom priestranstve sú druhí ľudia tiež pekní a múdri.