Mám rád scénografiu. Človek sa toľko nenarobí a má voľný čas na svoje koníčky. Mojím hobby je obžerstvo. Obzvlášť víkendy sú odjakživa spojené s jedlom. Ja nejem preto, aby som žil, ale žijem, aby som jedol. Celý život sa prejedám, som tak trochu žruuuut. Už v detstve sa mi spolužiaci posmievali a nevynechali jedinú príležitosť, aby mi dali najavo, že som odlišný ako oni. Áno, som odlišný a som na to hrdý. V mojich žilách koluje krv kráľovských predkov, ktorých výsadou a doménou bolo neustále napchávanie sa a prežieranie.

Už v piatok neskoro večer, keď si líham do postele, mám pred očami obrázok dobre prepečenej hrianky s hrubou vrstvou masla a veľkou dávkou marmelády. Prevaľujem sa v posteli a myšlienka na ranné žrádlo mi nedá spať. V ústach mi vybuchuje nádherný ohňostroj chuťových pohárikov a prísľub krásnych, dozlata prepečených kúskov slaninky s cibuľkou, mi nádherne rozpaľuje žalúdok. Keď zavriem oči, môj mozog si začne predstavovať ohromné množstvo šialených kombinácií jedál na rošte, v rúre, či len tak na panvičke zľahka osmažených medailónikov voňavého mäska so zeleninkou. Zvuk praskajúceho oleja mi v ušiach rozohrá krásny tón a ja sa pomaly ponáram do sveta tých najdelikátnejších jedál a nápojov. Chmatám po tých lahôdkach myšlienkovej kuchyne a snažím sa pre seba ukoristiť ten najkrajší kúsok jedla. Držím ho v náručí, stískam a bezducho ládujem do pripravených úst, ktoré žujú a žujú. Moje ušné boltce sa chvejú vzrušením a čemer postupne prestupuje celé moje telo...

Je osem hodín ráno a mne sa radosťou otvárajú oči do nového sobotného rána. Chvíľku si ešte poležím, zavriem oči a predstavím si ingrediencie v mojej novej snehovobielej chladničke.

Nechám si ešte desať minút na utriedenie myšlienok a vyrážam do terénu. Presuniem sa do kuchyne, prehnem v páse a otváram dvere do raja. Áno. Všetko je presne tak, ako má byť. Vajíčka, maslo, lovecká saláma. Tú mám najradšej, cítim sa po nej tak divoko. Poukladám to všetko na pracovný stôl a začnem horúčkovito uvažovať.

Je desať hodín ráno a moje telo pohodené na pohovke vykazuje značné príznaky únavy. Stále mám pred očami kúsky šunky a syra, ktorých kombináciou som stvoril prekrásny, dvojmo preložený sendvič, spočívajúci teraz v mojom bruchu. Hlad ma však opäť vyháňa z kresla a ja so slepou túžbou po niečom sladkom prehrabávam skrinku s keksíkmi.

Je dvanásť hodín, čas obeda. Tak na túto chvíľu som čakal celý deň. V tomto čase mám obzvlášť veľký apetít. Zožral by som aj slona. Vzduch v mojej kuchyni nasiakne mastnotou a môj citlivý noštek je vo vytržení. Málokedy odolám a pripravovanú pochúťku dosmažím do konca.

Sú dve hodiny poobede. Mám pocit, že ma roztrhne. Niekto zožral moje šunkové fleky. A to som sa len na malý okamžik vzdialil z bytu k susedom po šálku ryže. Nemám síl riešiť túto záhadu. Je mi do plaču a siaham po alternatívnom riešení. Namáčam chlieb vo vajci a s trpkosťou do seba ládujem bundáše.

Sú štyri hodiny poobede. Vonku je pekne, ale mne je dobre doma. Žuvajúc spišské párky, pozerám z okienka na ľudí vonku a snažím sa pochopiť ich bezcieľne potulovanie sa po okolí. Je to únavné, a tak sa radšej poberiem do tepla kuchynky.

Je šesť hodín poobede a vo mne všetko vrie. Jedálniček sa mi značne zúžil a mňa začínajú premáhať pochybnosti, či bol môj piatkový nákup dostatočne objemný. Šetriť na sebe rozhodne nebudem a úsporný režim do úvahy neprichádza. Na truc si doprajem dvojitú dávku želé a vytočím mamičkino číslo.

Je osem hodín večer. Nehoráznosť. Mamička je mimo dosahu, som v koncoch. Zásoby sa mi míňajú šialenou rýchlosťou. Bleskovo som vyrátal, že pri takomto tempe som okolo polnoci bez jedla. Myšlienky sa valia ako lavína a mňa premáha pocit zúfalstva. Ruky sa mi trasú. Keď uchopím posledný kúsok rožka, hlboký ston sa ako ozvena rozľahne prázdnou kuchyňou.

Sú dve hodiny pred polnocou. To je konečná. Mám prepadnuté líca a sťažka dýcham. Stále sa pýtam, prečo? Kde sa stala chyba? Čo je príčinou môjho bezútešného stavu? Veľká slza sa mi kotúľa po líci.

Je jedna hodina pred polnocou a je len otázkou času kedy skolabujem. Hodiny neúprosne odratávajú môj koniec. Zatnem zuby a naposledy sa vyberiem do kuchyne.

Zobúdzam sa. Je krásna slnečná nedeľa. Čas ísť nakúpiť. (zš)