Basgitarista a kapelník vtedajšej Ursinyho skupiny Burčiak PAVEL DANĚK pomáhal definovať zvukový dizajn aj dvoch najúspešnejších nahrávok Deža Ursinyho - album Modrý vrch a muzikál Neberte nám princeznú. Daněk, neskôr producent a dnes šéf agentúry Rock pop Bratislava, má prsty v mnohých nahrávkach, ale najviac si cení práve Modrý vrch.Dežo Ursiny bol jasne lídrovský typ.
Ako sa stalo, že v skupine Burčiak ste sa stali kapelníkom?
Bol som asi jediný človek, od ktorého si dal povedať. No a potom som mal na starosti organizáciu chodu skupiny a vybavoval som veci, ktoré on nechcel vybavovať.
Napríklad vyhazovy?
Napríklad. O Dežovi sa hovorí, že bol arogantný, ale taký bol len keď si vypil. Inak nerád vstupoval do konfliktov, takže som musel riešiť personálne zmeny v kapele.
Aké?
Dával som výpoveď bubeníkovi Ctiborovi Hlinenskému. Keď sme nahrávali Modrý vrch, nesústredil sa na robotu, čo bolo potrebné, lebo s kapelou sme neskúšali, skladby muzikanti prvýkrát počuli priamo v štúdiu. Po malej pauze, keď Dežo riešil nejaký problém, sme sa vrátili k nahrávaniu. Odrátal a bubny nikde. Odrátal druhýkrát a Ctibor sa stále nechytal. Tak sme pozreli do kukane, kde bol zavretý, a on si tam čítal knižku. Slúchadlá mal síce na ušiach, ale boli vytiahnuté z diery. Dostal som teda pokyn - dať mu po nahrávaní výpoveď. Neskôr sme sa rozlúčili aj s Jarom Filipom. Dežovi prekážalo, že bol rozlietaný, a keď sa raz dorútil na nahrávanie ešte našminkovaný z divadla, tak ho to prestalo baviť.
Ako vlastne vznikla vaša skupina a materiál na album Modrý vrch?
Keď som sa oženil, prišli sme so ženou bývať do Bratislavy. Bývali sme spolu s bubeníkom Cyrom Zelenákom v jednoizbovom byte, dva manželské páry. Cyril práve donahrával Ursinyho album Pevnina detstva. Dal mi tip. Dežo býval v dome svojej ženy, kde bol na prízemí ešte jeden samostatný byt. On sa spýtal ženy a bolo vybavené. Treba povedať, že Dežo, skvostný gitarista, vtedy na gitare nehral, lebo bol zakomplexovaný zo všelijakých rýchlych jazzrockových hráčov. Nahovoril som ho, nech si kúpi struny a začali sme jamovať, obidvaja sme sa zapojili do takého maličkého aparátu, ktorý strašne drnčal. Takto sme si vlastne pripravili všetky naše spoločné nahrávky. Okrem muzikálu Neberte nám princeznú, tie veci sme neskúšali vôbec, prvýkrát sme ich hrali v štúdiu.
Inak, s Dežom som býval ešte raz, keď sa nám rozpadli manželstvá, bývali sme rok v jeho byte v Dúbravke traja - aj s Ivanom Štrpkom.
Takže Burčiak vznikol z vášho spoločného jamovania?
Áno, dokonca sme sa podelili, čo sa týka hudobníkov. Ja som si doviedol z Brna bubeníka Ctibora Hlinenského, s ktorým som hrával, Dežo mal zasa Jara Filipa na klávesy a ešte sa pridal na perkusie Pepo Škvařil.
Ako ste nahrávali Modrý vrch?
Všetci naraz. Dežo nehral na gitare, len informačne spieval. Gitaru nahral až neskôr. Ani stopu s informačným spevom sme nezmazali a keď sme si ju potom porovnali s finálnou verziou, bolo to skoro to isté. Bol to geniálny spevák. Dežo nikdy nikomu nehovoril, čo má hrať, ale používal také výrazy, ako "skús to mäkšie" a podobne. A vždy dokázal, že tí ľudia to nahrali najlepšie, ako mohli.
Keď ste nahrávali Modrý vrch, mali ste pocit, že robíte niečo mimoriadne?
Spadli mi gate, už keď mi Dežo pri klavíri zaspieval frázu "na vrchol vlny s nami stúpa náš nočný pot a denný dych". Mal som na chrbte zimomriavky. To bola prvá pesnička z albumu, ktorú mi zahral. A potom som ich mával pravidelne, napríklad, keď tie svoje neskutočné vyhrávky nahrával Marián Varga. Vedel som, že je to mimoriadna hudba. Dežo bol génius, talent od Boha. Keď zomrel, stratil sa kus mňa. Aj po jeho smrti som hrával a produkoval, ale už nie s takou chuťou, ako kým žil. A je mi veľmi ľúto, že si na neho nespomenú tí, čo by si spomenúť mali.
