Pred troma rokmi si Ivana Veselá vybrala dobrovoľnícky kemp v Mexiku. "Prvú vec, ktorú som si po pár dňoch uvedomila, bol pohodový prístup Mexičanov," hovorí. Čas im nič nehovorí, tridsaťminútové meškanie na stretnutie je bežné. Rovnako ako sľuby. Ich najčastejšia a najobľúbenejšia odpoveď "síííí" väčšinou znamenala, aby som bola trpezlivá, veď o nič nejde.

"Náš mexický vedúci v kempe sa nám to snažil vysvetliť tým, že domorodci chcú byť slušní, a aj keď nie sú si úplne istí, či danú vec zvládnu, radšej ju prisľúbia s úsmevom na tvári, akoby mali niekoho zarmútiť," spomína Ivana.

Prvá vec, ktorú si v kempe uvedomila, bolo to, že samotná práca, ktorú mali vykonávať, nebola pre domorodú komunitu, v ktorej pôsobili, až taká dôležitá ako interkultúrny dosah ich prítomnosti. "Náš táborový dom bol neustále plný dedinčanov, hlavne zvedavých detí. Pracovali sme v miestnej škole, organizovali sme rôzne workschopy, besedovali s deťmi. Udivila ma výnimočná slušnosť žiakov voči učiteľom. Pri odchode som dostala presné zadanie projektu, na ktorom sme mali pomáhať. V realite však bolo všeličo ináč, projekt mal svojské mexické korekcie. Naši vedúci nás viedli k otvorenosti a akceptácii rozdielov kultúr, a tak to dopadlo dobre," hovorí.

Medzinárodnú spoločnosť kempu tvorili mladí ľudia zo Severnej Ameriky, z Európy, Austrálie. Spolu precestovali veľa zaujímavých miest a ochutnali veľa "štipľancov". "Nikdy nezabudnem na ten pocit bezmocnosti po tom, čo som si dala syrovú placku s omáčkou. Nikto mi totiž nepovedal, že každá príloha na stole je silnejšia ako naše feferónky. Domáci sa, samozrejme, na mne dobre bavili," spomína.

Na mexickú pohodu si rýchlo privykli aj táborníci. Už o pár dní všade chodili neskoro a nikto im nič nezazlieval. (or)