Jediný človek sedí v hľadisku prikrytom bielou plachtou. Nahlas sa smeje. Do škodoradostnej atmosféry vstupujú diváci vedení uvádzačkou až k javisku. Tu budú tráviť čas so slávnou ruskou tragédiou a hľadať svetlo z tmy zatratenia.
Divadelný príbeh štyroch bratov, potomkov despotického Karamazova, sa sústreďuje na rekonštrukciu otcovraždy. Rozohrávajú ju postavy, ktoré sú po celý čas prítomné na javisku. Buď sedia v úzadí a tiež sledujú dianie, alebo vystupujú do svetla reflektorov, ktoré v kritickej chvíli neušetria ani diváka. Každý je rovnako dôležitý, pretože sa bude trápiť pocitom viny. Všetci milujú, nenávidia, veria, rúhajú sa, bojujú s právom, peniazmi.
Miestom dramatických dialógov bohatých na prejavy vášní je dlhý tmavý stôl, v istých chvíľach prikrytý bielou plachtou. Vyníma sa na nej krv. A majestátne sa rozbíja to chutné južné ovocie, čo má vnútri šťavnatú červenú dužinu a pripomína ľudskú hlavu. Tá je podstatou rozohraného problému. I keď nad všetkým bdie aj veľké zrkadlo.
Zámerne vymedzený priestor javiska podčiarkuje, že ide o inscenáciu veľkých ideových rozmerov. Postavy sa odhaľujú postupne, jedna z nich – obeť – za všetky nielen duševne. Nahota tu má svoje miesto a postavy sú svojimi charaktermi presvedčivé. Hra je uveriteľná.
Režisér Martin Huba, scénograf Jozef Ciller, kostýmový výtvarník Milan Čorba aj choreograf Juraj Letenay jednoducho vedia, ako sa rekonštruuje skutočnosť.
