Keby Biljana Srbljanovič neexistovala, museli by si ju Srbi asi vymyslieť. Hlas tejto príjemne vyzerajúcej tridsiatničky totiž podľa mnohých rezonuje po celom kontinente. Jej hry sa hrali v stovke divadiel sveta. Sama si však nemyslí, že by cudzinci rozumeli jej hrám lepšie ako domáci. „V mojich hrách je niečo veľmi srbské,“ myslí si.
Obklopená postavami z hier
Autorka sa nedávno stala jednou z dvoch tohtoročných laureátov Európskej divadelnej ceny v kategórii Nová divadelná realita. Pri jej preberaní v Solúne zdôraznila, že Srbsko patrí na európsky kontinent. Sama hovorí plynule viacerými jazykmi a už niekoľko rokov žije s manželom vo Francúzsku. Raz mesačne sa však vracia domov, kde učí na univerzite.
Cez svoj blog sa stále aktívne zapája do domácich spoločenských diskusií, organizuje rôzne petície, je dokonca aktívna aj v maličkej strane. „Sú to samí blázni ako ja, umelci, intelektuáli,“ smeje sa. So zápalom, ktorého úprimnosť sa pri profesionalite jej prejavu dá len ťažko odhadnúť, hovorí o právach detí, zvierat a prírody.
Nebojí sa, že presťahovaním sa do Francúzska stratila témy na písanie. „Moje hry sú intímne. Niekedy ani neviem, kde práve som. Žijem uzavretá vo svojom svete, obklopená postavami z hier. Manžel si myslí, že som bláznivá. Zaujímam sa o spoločnosť, ale nie som veľmi spoločenská,“ hovorí o sebe.
Navyše nemá pocit, že by bol Belehrad až taký odlišný od zvyšku sveta. „Všade sú podobné problémy,“ tvrdí, hoci Srbsko nepovažuje v politickom zmysle za konsolidované.
Kobylky o starobe
Svoju domovinu nazýva bláznivým mixom kultúr. Podobne ako Emir Kusturica, ani ona nie je na svojich krajanov veľmi vľúdna. Kusturicu si ako umelca veľmi váži, tvrdí však, že formálne sú na opačnej strane. Nechce však o ňom veľmi hovoriť po tom, čo sa jedna ich polemika skončila prehraným súdom. „Je niečo vo východoeurópskej mentalite intelektuálov, že sú priveľmi priťahovaní mocou,“ vyjadrila sa všeobecne.
V rámci sprievodných podujatí Európskej ceny bola uvedená inscenácia jej hry Kobylky z Juhoslovanského činoherného divadla. Jej témou bola staroba - starí disidenti prehrávajúci v politickom boji s ešte staršími komunistami, ale hlavne zložité vzťahy starnúcich matiek a ich starnúcich dcér, synov a otcov. Zimomriavky išli na divákov počas scény, v ktorej syn necháva senilného otca v motoreste bez dokladov s víziou, že ho ako takto neidentifikovateľného „bezdomovca“ zoberú do ústavu na štátne náklady. Už len za ňu si táto šarmantná dramatička európsku cenu zaslúžila.
Autor: Zuzana Uličianska Solún – Bratislava
