Oscarový hudobný skladateľ Howard Shore bol mierne podráždený. Technici nevedeli pustiť ukážky z jeho filmov poriadne, vo verzii stereo. Na filmovú lekciu sa však tešil, hľadisko pozdravil veselým úsmevom - a snažil sa, aby mu aj napriek chudobnejšiemu zvuku vydržal, to sa poprieť nedá.

Aj pri ukážke z Pána prsteňov, kde bolo počuť vrčanie, aj pri DiCapriovon vzdušnom výlete v Letcovi, ktorý zas išiel potichu. „No viete, tú hudbu sme vlastne nahrali v šiestich sto­pách. Keď sme ich pri výrobe dévedečka zredukovali na dve, už vtedy som trpel. Ale počuť svoju hudbu v mono? To som naozaj ešte neskúšal,“ vravel.

Shore je zvyknutý pracovať v bohatom Hollywoode. „Nie vždy platí, že väčšie znamená lepšie,“ vraví. Hudbu k filmu Ed Wood Tima Burtona nahral napríklad len s malým orchestrom. Použil v nej africké i kubánske rytmy a elektronický theremin. „Ten film je akousi poctou starým hollywoodskym filmom, konkrétne zlým filmom,“ smial sa Shore. „Mohol som pri ňom veľa experimentovať – aj keby som niečo spravil zle, neprekážalo by to.“

K predstave o hudbe potrebuje slovo. K literárnemu scenáru má veľkú úctu, o téme však pátra aj v iných zdrojoch. „A keď dočítam, rýchlo na všetky informácie zabudnem. Musím hľadať v sebe a zistiť, čo k téme filmu cítim sám. Niekdy prejdú aj štyri mesiace, kým napíšem prvú notu. Je to pekná fáza, lebo myslenie na hudbu je ako snívanie.“

Režisér David Cronenberg zas kedysi vôbec nesníval, že bude k svojim filmom niekedy hudbu potrebovať. „Filmová hudba mi pripadala ako nezmysel. Vždy som sa pýtal, odkiaľ sa v tej scéne berie?“ vravel pred hľadiskom v Cannes.

Potom však zmenil názor a za hudobného skladateľa si vybral aj Howarda Shora. „Lebo bol lacný,“ vraj. Shorovi sa do spolupráce chcelo hneď. Cronenberga poznal z mladosti, spolu vyrastali v Toronte, obdivoval jeho skvelú motorku.

Naposledy spolu robili na filme História násilia, v Cannes však komentovali aj svoje staršie filmy, Scanners a Dead Ringers (Príliš dokonalá podoba). „Som šokovaný, už štrnásť rokov som to nevidel,“ vravel Cronenberg po ukážke prvého z nich. „Som šokovaný, pätnásť rokov som to nevidel,“ vravel zas po druhom.

Myslí si, že bez Shora by mnohé jeho scény také silné neboli. „Nerobí hudbu tak, aby uistil divákov, kde sa majú smiať, plakať alebo báť. Scénam dodáva nové vrstvy, emo­cionálne aj racionálne.“

V hollywoodskych štúdiách to vraj niekedy nevedia pochopiť.¶ „Vo filme Mucha je scéna, kde ide hlavná postava ulicou. Nič viac. Ibaže už má v sebe gény muchy. Ilustroval som to výraznou hudbou – štúdio však namietalo. „Prečo také decibely, keď iba kráča? Omyl, vravím im, už má v sebe novú silu a kráča smerom k svojmu osudu. Schválili mi to. Len si vzdychli: Aha, tak teda o. k.“

Vtedy Cronenberg pochopil, že najlepšie urobí, ak bude robiť filmy s kamarátmi. „Viete, nikomu slovami nevysvetlíte, ako hudba funguje a ako ju vnímate. Blízky človek sa k vám však môže priblížiť,“ povedal.

Autor: Kristína Kúdelová Cannes – Bratislava