U nás v dome máme tiež susedy hádavé. Keď majú upratovať, schválne im na schody hádžeme špinu. Na rozdiel od nich je snaha Ruska dostať sa do sporu s čo najväčším počtom štátov motivovaná pragmaticky, nie emóciami. Putin robí totiž všetko za nejakým účelom. Preto nechal dôjsť trápny spor o bronzový pamätník sovietskym vojakom až k pouličným nepokojom v Tallinne, pri ktorých zomrel ruský mladík. S Poliakmi sa Moskva háda o mäso, s Gruzínskom o minerálky, s Ukrajinou o čiernomorskú flotilu, s Bieloruskom o plyn a rúrky, s Lotyšskom o šproty v oleji.
Je najmenej desať teórií o tom, prečo sa Kremeľ tak okato snaží hrať úlohu protivného strýka, s ktorým sa o chvíľu nikto nebude chcieť kamarátiť ani pre jeho ropu a plyn. Vytváranie nepriateľov všade, kam sa Rus pozrie, pocit všeobecného ohrozenia, neustále pripomínanie možnej agresie a nutnosti pripraviť sa na to. Či už to budú teroristi cudzí či vlastní, či to bude útok ekonomický či ideologický, Moskva musí byť vedená silnou rukou, aby mohla dôstojne obhajovať znovunadobudnutý titul „superveľmoc.“ Voľby sa blížia, a preto nie je vhodné experimentovať s nejakými precitlivenými demokratmi.
Vladimira Putina by za doživotného prezidenta najradšej vyhlásila tretina ruských občanov. Čo dodať?
