ie, s ktorou nedávno v Bratislave odohral záverečný koncert sezóny v Slovenskej filharmónii.
Vašu rozbiehajúcu sa domácu kariéru prerušil rok 1968. Aké to bolo, byť „hudobným“ emigrantom?
„Oproti ostatným profesiám som mal veľkú výhodu, že hudbu som mohol predvádzať hneď aj bez špeciálnych jazykových znalostí. Okrem toho som v roku 1965 vyhral súťaž v Besancone a Mitropoulosovu súťaž v New Yorku a o rok neskôr už som prvýkrát dirigoval Českú filharmóniu. Keď som v roku 1968 odišiel, mal som absolvovaných niekoľko zahraničných turné, čo mi pomohlo získať angažmán v Nemecku.“
V porote tej súťaže sedel Leonard Bernstein. Je pravda, že ste sa poznali?
„Bernsteina som poznal z nahrávok. Veľmi ma ovplyvnil, napríklad v interpretácii Mahlera. K osobnému zoznámeniu došlo, až keď som odišiel z Nemecka do Ameriky. Ako dirigent Symfonického orchestra v Milwaukee som usporiadal festival s jeho hudbou a on tam prišiel. Boli sme v kontakte každý deň. Mal som šťastie zažiť aj veľkých dirigentov ako Karajan, Jochum alebo Böhm. Človek vplyvy nepochybne absorbuje, no potom musí ísť vlastnou cestou.“
Odvtedy sa veľa zmenilo. Ako vidíte situáciu v klasickej hudbe dnes?
„Kedysi ste veľkých sólistov mohli spočítať na prstoch rúk, špičkových orchestrov bolo len zopár. V Nemecku bolo ešte v 60. rokoch ťažké nájsť dobrých hráčov do sláčikovej skupiny. Dnes je to úplne iné. Keď sme vypísali konkurz na miesto do druhých huslí, dostali sme 220 prihlášok. Je oveľa viac výborných orchestrov, akoby však chýbala nová veľká generácia dirigentov.“
Výrazné dirigentské osobnosti dokázali vytvoriť typický zvuk orchestra. Je to dnes ešte možné?
„Keď som bol mladý, bolo možné presne identifikovať orchester. Napríklad Bernstein a New York mali vlastný zvuk, Boston mal iný zvuk od Kusevického. Vtedy sa toľko necestovalo, dirigenti pracovali s orchestrami dlhý čas. Okrem toho, dnes sú napríklad v nemeckých orchestroch tri štvrtiny cudzincov. To všetko má na zvuk vplyv. Česká filharmónia mala vždy osobité kvality založené na spevnosti, lyrickosti a mäkkosti. Zvuk vychádzal zo sláčikov, k tomu mäkké drevá a zamatové plechy. Mojou snahou je udržať individuálny zvuk orchestra.“
Českú filharmóniu ste prebrali po zahraničných šéfdirigentoch, dá sa ešte nadviazať na prácu vašich českých predchodcov Talicha, Ančerla a Neumanna?
„Moji predchodcovia urobili veľkú prácu. Václava Talicha som osobne nezažil, no poznám jeho nahrávky a spôsob práce. Jeho predstava je veľmi blízka môjmu cíteniu, chcel by som nadviazať predovšetkým na neho.“
Do programu koncertu ste zaradili aj skladbu Otmara Máchu. Ako prijímajú súčasnú hudbu hudobníci a publikum?
„Súčasná hudba nemá na ružiach ustlané, máme však povinnosť ju presadzovať. Odkedy som šéfdirigentom, takmer na každom koncerte som uviedol skladbu českého skladateľa 20. storočia. Otmar Mácha napísal Symphoniu Bohemorum pre mňa, odpremiérovali sme ju pri 110. výročí filharmónie. Obecenstvo sa väčšinou obáva, no keď je skladba dobre predvedená, ľuďom sa nakoniec páči.“
Autor: Andrej Šuba (Autor je redaktorom Hudobného života)
