Sobota, 2. júl, 2022 | Meniny má Berta

Gabina Weissová: Keby som nemala dieťa, asi skončím zle

Anorektičky nechcú byť krajšie, len vydierajú svoje okolie, hovorí GABINA WEIISOVÁ.

Pochádza z Pezinka, v tomto meste žije dodnes. Dostala sa na Pedagogickú fakultu UK, odbor sociálna pedagogika a telesná výchova. Po štyroch semestroch však štúdium prerušila, pretože sa začala liečiť z anorexie a bulímie. Neskôr pracovala v istej reklamnPochádza z Pezinka, v tomto meste žije dodnes. Dostala sa na Pedagogickú fakultu UK, odbor sociálna pedagogika a telesná výchova. Po štyroch semestroch však štúdium prerušila, pretože sa začala liečiť z anorexie a bulímie. Neskôr pracovala v istej reklamn (Zdroj: Karol Sudor)

Anorektičkám nejde o to, aby boli krajšie, ale o vydieranie svojho okolia. Prečo do anorexie spadla ona a čo ju zachránilo? Blogerka, novinárka a mama GABINA WEISSOVÁ.

Je anorexia liečiteľná, alebo je to ako s alkoholikom, že človek abstinuje, ale zdravý už nie je?

Anorexia je závislosť ako každá iná a vyliečenie znamená, že abstinuješ do konca života. Ťažšie je to možno v tom, že oproti alkoholikovi, ktorý sa rozhodne nepiť a môže sa vyhýbať krčmám či alkoholu v obchode, anorektik sa jedlu vyhnúť nemôže. Takto postihnutý človek sa musí naučiť jesť úplne „od piky".

Čo sa lieči ťažšie - duša či telo?

Jednoznačne duša. Pobyt na psychiatrii alebo na lôžku v nemocnici už väčšinou znamená, že baba na tom nie je zle ani tak psychicky, ale ide o fyzický stav. Poznám baby, ktoré tam skončili, lebo im zlyhali obličky. Mne pri pravidelných odberoch krvi zistili, že mám nulovú hladinu cukru, čo znamenalo okamžitý odchod na lôžko, infúzie, minimum pohybu. Báli sa, že mi zlyhá v srdce.

Čo bolo spúšťacím momentom, že si do toho tak padla?

Myslím, že príčin bolo viac, nájsť mi ich pomáhala psychologička. Oficiálne za to mohol vzťah s matkou. Podľa mojich skúseností vzťah matka - dcéra zohráva rolu u deväťdesiat percent báb, ktoré do toho padnú. K tomu sa mi nabalili aj ďalšie veci - otehotnela som so svojim frajerom, bála som sa to povedať svojej mame, tak som si dieťa dala zobrať. Rok po tom zákroku sa na mňa všetko zrútilo, došlo mi, čo som spravila, prišlo sebaobviňovanie. Okrem toho mi vtedy zomrela krstná, ktorú som mala strašne rada.

Sú rodičia, ktorí len mávnu rukou

Keď spomínaš vzťah s mamou - v čom bol problém?

Mama bola vždy ten typ, že všetko musela mať pod kontrolou, chcela od nás, aby sme boli perfektné, aby sme sa dobre učili, všetko stíhali, bol tam teda tlak. Nevedela som to zo seba ventilovať. Mám pritom dve sestry a ani jedna nemá problémy s rozhovormi s mamou, nezvládla som to len ja. Staršia sestra bola taká, že vždy odpapuľovala, teda si to vyriešila po svojom, ja som to brala inak, riešila som to v sebe.

Ochorela si v osemnástich. Dovtedy bolo všetko v poriadku?

Nepamätám si, že by som mala na strednej škole akýkoľvek problém.

Mala si komplexy menejcennosti?

Na gympli nie. Možno som to len nepociťovala, dokonca som bola Miss gymnázia. Ľudia ma vnímali ako šikovnú a peknú, ale vnútorne som to tak necítila.

Anorexia teda prichádza, keď sa na seba nabalí viacero udalostí, ktoré človek nevie v sebe spracovať?

perex10.JPG Presne tak. Korene toho všetkého sú však vždy kdesi v minulosti. Keď som ochorela, netušila som, prečo. Keby sa ma vtedy niekto opýtal, čo je príčinou, tak poviem, že neviem. Až psychologička ma učila povedať, že „mami, toto mi vadí, že so mnou takto rozprávaš, že je doma dusno..." Na to logicky prišla spätná väzba od našich. Otec bol zúfalý z toho, ako zrazu papuľujem, vymýšľam si a podobne. Dovtedy som totiž nič také nerobila. Cieľom terapie však bolo, aby som to dokázala povedať nahlas. Celkovo sme sa doma málo bavili o tom, ako sa cítime, ako vnímame veci a podobne.

Doplácajú anorektičky najmä na to, že si ich problém rodičia nevšimnú?

Určite áno. Stále je to o komunikácii doma. Odkedy o tom všetkom píšem na blog, začalo sa mi ozývať plno báb s tým, že som prvá, komu to hovoria. Prečo by som však mala byť prvá ja? Tým by mali byť rodičia alebo človek, ktorému dôverujú. Napísali mi to preto, lebo som pre nich anonymná osoba. Keď je doma dobrý vzťah, dobrá atmosféra, dá sa to zachytiť. Typické pre anorexiu a bulímiu však je, že rodičia sú zväčša tí poslední, ktorí na to prídu.

Prečo?

Dlho som nad tým rozmýšľala. Určite je v tom tá nevšímavosť, rodičia majú svoje problémy, decká svoje. Rodičia k tomu často pristupujú tak, že „však si dospelá, zvládneš ich sama". Na strane druhej som sa stretla aj s tým, že keď tie baby boli v štádiu, že to už nezvládali a povedali to doma, rodičia len mávli rukou. Že si to vymýšľajú a časom ich to prejde. Proste ten problém zľahčovali. Tie baby to logicky posadí na zadok a uvedomia si, že z tejto strany sa pomoci nedočkajú.

Anorexia je zväčša doménou žien, nie mužov. Ako si to vysvetľuješ?

Neviem... možno práve kvôli tomu vzťahu „matka - dcéra". Vzťahy „dcéra - otec" fungujú lepšie, aspoň podľa toho, čo vidím okolo seba. Mama je pritom pre decko strašne dôležitá, a je jedno, či ide o syna alebo dcéru. Chalani zrejme problémy s mamou zvládajú lepšie.

Je vôbec možné zistiť, koľko ľudí je takto chorých?

Ak aj existujú štatistiky, určite sú skreslené. Je to totiž strašne intímna vec. Baby, ktoré v tom lietajú, to nepovedia. Dozvieš sa to až vtedy, keď sa už liečia. Počas tých dlhých rokov, čo sa doma potajomky trápia, nemáš šancu sa o nich dozvedieť.

Netúžia po modelingu, v skutočnosti vydierajú okolie

Anorektička si na začiatku chorobu nepripúšťa?

Ja som mala obdobie, keď som videla, že váha mi ide strašne dole. Na začiatku mi dokonca mama vychádzala v ústrety, keď som jej povedala, že nebudem jesť vysmážané jedlá a nič tučné, ale potom to u mňa prešlo do takého extrému, že som odmietala absolútne všetko. Zvykla som si na jedno jablko a jeden jogurt denne. Keď som videla, že vážim príliš málo, povedala som si, že začnem jesť „normálnejšie". Ale to už nešlo.

Bolo tvojim hlavným cieľom byť krajšia alebo chudšia?

Jasne, že v hlave to máš tak, že chceš byť chudší, ale ide najmä o to, že tým vychudnutým telom môžeš vydierať okolie. Chceš, aby si ťa všimlo, aby si upútal pozornosť, najmä maminu. Som v kontakte s jednou babou a neuveríš, ale jej snom je umrieť totálne vychudnutá pri nohách svojej matky. Proste ju tým chce vytrestať.

Čiže anorektička trestá rodičov za nevšímavosť?

DSCF6048.JPGÁno. Tie baby to nevedia povedať slovami, tak manipulujú svojim telom. Celý život sa ti tak rozsype, priateľstvá idú bokom, lebo sa celý deň točí okolo žrádla. Ráno, keď vstaneš, prvou myšlienkou je žrádlo. O jedle vravím ako o žrádle, lebo je to pri tejto chorobe typické. Žiadna nenazve svojho nepriateľa jedlom, je to jednoducho žrádlo. A večer, keď ideš spať, si hovoríš, že od zajtra to bude lepšie, že začneš znovu, ale opakuje sa to stále dokola. Je to kolotoč. Tie baby dokážu ovládať iba jedlo, svojim okolím hýbať nevedia. Musím však dodať, že dnes mám s mojou mamou veľmi dobrý vzťah. Mám ju veľmi rada a chápem mnohé veci inak, musela sa o mňa v tom období šialene báť. A čo sa zmenilo? Zmenila som ja - svoj postoj ku nej, k sebe samej, verím si v tom, v čom som dobrá a neriešim, čo nemusím. A s mamou si vieme povedať také veci, ktoré vtedy ostávali kdesi hlboko v nás...

Mnohí ani netušia, čo to anorexia je. Skús to vysvetliť.

Anorexia je odmietanie jedla, teda nevraciaš, ako je to pri bulímii. Chceš byť vychudnutý, trestať tým okolie, aby si vzbudil pozornosť, aj keď si to tie baby na začiatku nepripúšťajú. Ľudia si myslia, že je to preto, lebo chcú byť modelkami, ale to je kravina. Ja poznám dosť tých báb a ani jedna netúži dosiahnuť ideál ženskej krásy. U každej jednej rezonujú vzťahy, matka, foter alkoholik, zle vybratá škola a podobne.

Vôbec netúžia byť krajšie, iba sa snažia vydierať okolie?

Áno, ale to si vôbec nepriznajú, až kým im to niekto nezhmotní do slov. Dovtedy si fakt myslia, že chcú byť iba chudšie a o nič iné nejde.

Koľko si vážila predtým, ako si ochorela?

Moja bežná váha do obdobia maturity bola 64 kíl pri výške 178 centimetrov. Po dvoch rokoch som vážila už len 49 kíl.

Naši plakali

Ako to doma prasklo?

Sestra ma našla s hlavou v hajzli. (smiech) Bývali sme kvôli volejbalu na intráku a už vtedy som začala blbnúť, aj keď ešte nie tak brutálne. To najhoršie obdobie bolo, keď som už mala bulímiu a to som vracala aj desaťkrát za deň. Šla som trebárs domov zo školy, prvá cesta viedla do obchodu, kde som si kúpila tri igelitky žrádla, čo šlo strašne do prachov. Rodičia si vtedy mysleli, že drogujem, keď som stále pýtala peniaze. Už cestou domov som do seba tlačila, doma som sa dotlačila tak, že na hajzel som šla v predklone a šlo to von. Potom som to dvakrát zapila, aby šlo von úplne všetko, a potom celý proces odznova. Aj desaťkrát za deň.

Bulímia teda nadväzuje na anorexiu?

Veľakrát sa to preklopí.

Prečo?

Lebo keď ti prídu na to, že už príliš chudneš, prídu výčitky od rodičov, že „neblbni, papaj trochu viac" a podobne. To bolo aj u nás. A keď im chce baba naoko ulahodiť, tak začne akože jesť a zvrhne sa to na bulímiu. Čiže príde na spôsob, ako rodičov a okolie oklamať.

Sestra ťa teda načapala pri vracaní. Čo bolo ďalej?

Strašne sa nasrala. Nejako to nekomentovala, ale na druhý deň som mala na stole kontakt na psychologičku, ktorú zohnala. Nedávno som sa dozvedela, že v tom boli zapletení aj moji rodičia. (smiech)

Šla si k nej?

Áno, ale samozrejme, že som sa s ňou hádala, že ma to prejde a nič mi nie je. V podstate som ale už aj chcela, aby ma na tom hajzli niekto našiel. To sa tým babám deje často, že prídu do štádia, keď túžia, aby ich niekto objavil a urobil za ne prvý krok.

Pomoho by vtedy, keby sa vtedy s tebou sestra alebo mama porozprávali?

Nie. Určite by som to odmietla a nebola schopná otvoriť sa im. Pre mňa bolo dôležité, že tá psychologička bola nezávislý človek, takže s ňou to šlo.

Kdesi som čítal, že rodičia anorektičiek často pred dieťaťom plačú, padajú na kolená a prosia, aby zjedlo aspoň jablko.

Áno, aj naši plakali. Kým pochopili, o čom je celá terapia, že to nie je týždňová záležitosť, ale práca na mesiace a roky, tak mi mama navarila a sedela pri mne, že keď toto spapám, tak budem zdravá. A ja, že ok, zjedla som to a šla to vyblyvať. Mama bola spokojná, ja tiež. Otca som kvôli mne videla plakať viackrát. Raz sme mali v rámci terapie rozhovor pred primárom aj s tou mojou psychologičkou a za prítomnosti rodičov. Psychologička ma pripravovala na to, aby som tam otvorene hovorila, čo ma trápi, zbavila sa tej špiny v sebe. Potom som tam hučala, revala, kričala, povedala som rodičom o tom potrate, všetky tie veci, čo ma trápili a ich to úplne položilo. Ale uvoľnilo to niektoré veci a posunulo to mňa aj ich.

Prečo sa u takto chorých rozpadajú aj ostatné vzťahy - s kamarátmi, partnermi a podobne?

Je to strašne samotárska choroba. Ide o život na dve strany. Pred ostatnými sa tváriš, že všetko je v poriadku, oni už vidia, že nie je, ale nevedia, ako k tebe urobiť ten krok. V istej fáze je tá baba už strašne náladová a emotívna. Ja som tiež jednu chvíľu revala a druhú sa smiala, pripadala som si ako totálny psychoš. Kamaráti nevedia, ako ťa osloviť a ako ti ponúknuť pomoc. A čím to je? Je to aj o tom, že sa za tú chorobu hanbia. Anorektičky sú na seba strašne hrdé, že žijú takým tým asketickým spôsobom života. Akonáhle to prejde do fázy bulímie, už sa cítia ako špiny, úplné chudery, častujú sami seba slovami ako tučné svine, prasce a podobne.

Vraciaš, pretože si myslíš, že máš v sebe niečo nečisté

Keď anorektička prestane jedávať, musí byť predsa hladná. Ako to rieši?

Hladný si možno tak týždeň. Potom si žalúdok zvykne, pretože sa scvrkáva. Jednoducho to jedlo postupne uberáš. Liečba funguje opačne, že postupne jedlo pridávaš. Vkĺzneš do toho pomaly a vykĺznuť z toho sa dá tiež len pomaly, nejde to zo dňa na deň.

Môže u anorektičky prísť bod, keď si povie, že dosť, už som spokojná?

Myslím, že nie. Preto je to taká dlhodobá choroba.

Bez liečby to teda pokračuje, až kým dotyčná neumrie?

V podstate áno. Alebo s tým žijú v akejsi latentnej forme. Poznám jednu bulimičku, ktorá má štyridsať rokov, tá to nerobí tak drasticky ako baby v puberte. Má tri deti, manžela a nikto o jej chorobe netuší. Takéto baby dokážu byť dobré herečky.

Znamená to, že to nie je len doména mladých dievčat?

Deje sa to aj vo vyššom veku, akurát to nerobia tak drasticky, sú pokojnejšie, hovoria si, že je to v pohode. Zžili sa s tým a bulímiu s vracaním už považujú za vážny rituál, na ktorý si privykli. Je to pre ne normálne, neriešia to. A nedá sa na to prísť ani u lekára, pretože tam majú dobré výsledky. To ich motivuje pokračovať v tom. Bulimičku od normálnej zdravej ženy ani nerozoznáš. Často majú dokonca nadváhu, lebo sa prejedajú a tak všetko nevyvracajú.

Prečo vlastne vracajú? Čo im prebieha v hlave?

Trpia pocitom, že majú v sebe čosi nečisté. Je to paradox - musíš jesť, aby si prežil, ale cítiš to ako čosi, čo zo seba musíš dostať von. Tie baby si myslia, že trávením jedla v tele vznikajú splodiny a oni ich tam nechcú mať. Túžia po čistom žalúdku.

Keď anorektička začína chudnúť, pridáva k tomu aj zvýšenú športovú aktivitu?

Určite, anorektičky jednoznačne.

Ako je to možné? Veď vyhladované telo nemôže byť schopné športovať.

Nechápem to, ale možné to je. Tie baby sú strašne aktívne. Ja som mala školu, dvojfázové tréningy volejbalu, chodila som behať dvanásť poschodí, potom po vonku... Bola som úplne vyflusnutá, ale zvládala som to, aj keď nechápem, ako som to dokázala s takým telom.

Po akom čase si prešla do bulímie?

Asi po dvoch rokoch, celkovo som v tom lietala takmer desať rokov.

Keď si šla za psychologičkou, bola si mentálne nastavená, že sa chceš liečiť?

gabina_lavicka.JPGNie. Bola som nastavená na to, že to chcú druhí. Keď som tam prišla, bola som v tom, že keď im poviem, že mám len 49 kíl a ako strašne nejem, tak sa zo mňa posadia. Ich reakcia bola opačná - že dobre, ty si tá a tá, pôjdeš tam a tam, budeš robiť toto a toto, proste absolútni tvrďasi. A ja, že čo chcú, ako sa mám liečiť, keď sa ku mne takto hnusne správajú? Zaevidovali ma v psychiatrickom stacionári, kde som absolvovala arteterapiu, kreslili sme somarinky a robili aj iné veci. Cieľom bolo vyplaviť zo seba emócie, lebo to som predtým vôbec nedokázala. Denne som mala minimálne hodinovú terapiu s mojou psychologičkou Zlatkou a popritom sme robili také veci, že sme šli do miestnosti a mali sme trieskať palicami do vankúšov. Ja som hovorila, že to v živote neurobím, pripadalo mi to smiešne. Všetci tam trieskali, a pomohlo im to, tie emócie šli von. Hučali pritom a ja som na to pozerala a vedela, že to neurobím. Prečo by som mala kričať? Bolo to však cielené.

Tvrdší prístup lekárov dnes považuješ za správny?

Áno, myslím, že taký tvrdý prístup je potrebný. Tí lekári majú nadhľad, vedia, o čom to je, ale neposerú sa z toho, ako tvoja matka, keď jej povieš, že „mami, vraciam". Matka sa zrúti, alebo začne hystericky vrieskať, lekár bude na začiatku tvrdý, lebo tie baby sa dokážu strašne ľutovať aj samé.

Nechýbala ti z ich strany empatia?

Zlatka bola strašne empatická, mala stodvadsať kíl, kurňa, dúfam, že som jej moc nepridala, hovadské prsia a prvé, čo urobila, keď som prišla, objatím ma vcucla do seba a ja som hneď revala. Bola vtedy mojou druhou matkou.

Keď som sa stala matkou, konečne som bola na seba hrdá

Kedy sa to začalo preklápať do polohy, že sa chceš vyliečiť ty sama?

Veľmi neskoro. Počas stacionára som ešte vracala, na psychiatrii na uzavretom oddelení tiež. V hlave som to mala stále prehodené. Prišlo to, až keď som sama chcela.

Znamená to, že ak sa bulimička nechce vyliečiť sama, nie je šanca, že sa z toho dostane?

To máš ako s alkoholikom alebo narkomanom, darmo ťa budú druhí presviedčať. Najviac pomáha, keď prideš do fázy, že ti je totálne zle, keď si úplne dole, keď nemáš kam padnúť.

Lenže pri tom padaní ťa môže zastihnúť smrť.

Môže, ale myslím, že je to jediná možnosť, aby si človek uvedomil, že sa chce liečiť. Musíš nájsť niečo, čo ťa nakopne, inak si stále v kruhu. Keď si uvedomíš, že sa v ňom točíš desať rokov, je ti príšerne.

Chcela si niekedy spáchať samovraždu?

Nie. To mi nikdy nenapadlo, ale nikdy som ani nedostala chuť, že „teraz sa z toho skúsim dostať". Stále som si hovorila, že až zajtra. Nemala som chuť to riešiť. Vyhovovalo mi to, lebo sa o mňa strachovala matka, venovala sa mi psychologička, hrala som sa na úbohú chudinku... Frajer to nejako neriešil, bál sa o mňa a to mi tiež vyhovovalo, čiže som nemala dôvod to meniť.

Pomohlo ti, že sa na teba manžel, predtým vlastne frajer, nevykašľal? Že tých desať rokov s tebou vydržal?

Pomohlo. On bol takým elementom, že to nikdy nejako neriešil. To bolo pre mňa dôležité, lebo stačilo, že ma sprdla mama, bála som sa ísť domov, čo mi zase povie, všetci ma riešili. So svojim mužom sme sa spoznali a po mesiaci som šla na tú psychiatriu. Návštevné hodiny začínali o tretej, končili o piatej a on tam bol denne vyše mesiaca, teda celý čas, čo som tam bola. Kamarátky ho občas podpichli, že má frajerku na psychiatrii a on, že „a čo?". Absolútne neriešil, že by sa mal za mňa hanbiť. To sa mi na ňom páčilo, koľkokrát som ho niekam poslala, aby sa už nevracal. On vlastne celý čas pri mne stál, nikdy to nebolo o výčitkách. Bol trpezlivý, nachystal niečo, vzal ma von, hrali sme karty, vždy sa snažil robiť so mnou všetko tak nenásilne. Nikdy na mňa slovne neútočil, aj keď videl, že som šla po jedle vracať. Keď som sa vrátila, videla som, že je nasratý, že má zaťatú sánku, ale nič mi nevyčítal.

Nakoniec si sa z toho dostala. Ako to prišlo?

Jednoducho som chcela otehotnieť. Terapia samotná ťa nevylieči, musíš chcieť sám. Oni ti len ukážu cestu, ako z toho von, a ty si vyberieš. Rovno mi povedali, že ak sa spolieham na to, že mi dajú nejaké antidepresíva a celé to za mňa vybojujú, tak môžem ísť rovno domov. Musel teda dôjsť ten moment, ktorý ťa pretočí. Bola som dva roky vydatá a s mužom sme si povedali, že by sme už mohli mať deti. Stále som nebola zdravá, vracala som, o čom on nevedel, inak by mi dieťa nikdy nenavrhol, v tomto je dosť racionálny, taký hazard by nepripustil. Strašne som chcela deti, ale nemohla som otehotnieť. Začala som chodiť k lekárovi, ktorý mi robil nejaké testy, zistil, že mám zlé hormonálne nastavenie, že to treba riešiť injekčne a neviem čo... Dostával ma z toho dva roky. Bola som závislá aj na preháňadlách, to tiež tomu nepridalo, je to strašné svinstvo. Až keď som mala v sebe tú strašnú energiu, že by som chcela dieťa, bola som sklamaná z toho, že to nejde a že som si to sama dodrbkala, tak ma to naštartovalo, že dokelu, musím niečo robiť. Myslím, že keby som nemala deti, skončila by som zle. Bolo šťastie, že sa to nakoniec podarilo.

Preháňadlá používajú bulimičky bežne?

Aj anorektičky. Okrem toho, že málo jedia, ešte aj používajú preháňadlá. Chcú mať úplne čisto. Ten pocit, keď ideš ráno na WC, je úžasný, oslobodzujúci, naštartuje ťa... To je proste závislosť. Ja som mala v kuse preháňadlá v taške, doma, kedykoľvek som sa najedla, hneď som si dala aj tie. Mala som obehané všetky lekárne v Pezinku, na víkend som kupovala vždy dve balenia. Inak - stav, kedy bulimičky jedia, môžem prirovnať trebárs k orgazmu. Potom však príde hop, povedia si, že sú tučné svine, že znova zlyhali a bežia na záchod.

Ak bola túžba po dieťati tou, ktorá ťa z toho dostala, nehrozila po jeho narodení recidíva? Dosiahla si, čo si chcela...

Toto nechápem, ako sa mi to podarilo. Zo dňa na deň som prestala žrať preháňadlá, ktoré som jedla na kvantá. Prestala som vracať, ale vtedy som už bola vo fáze, že som nevracala denne a desaťkrát, ale raz za tri dni, za týždeň. Vedela som, že ak v tom budem pokračovať, o decko prídem. To ma držalo nad vodou. Tým, že tam bolo deväť mesiacov tehotenstva, potom som kojila, bola som strašne šťastná, že mám decko... Konečne som bola hrdá, že som niečo dokázala, že som to decko dokázala vynosiť, že som ho porodila a že ho mám. Takéto veci sú pre babu asi podstatné.

Čo majú robiť rodičia, ktorí svoje dieťa podozrievajú, že do toho padlo?

Poviem, čo by som robila ja - najskôr rozhovor, ale bez akýchkoľvek výčitiek. A jednoznačne kontaktovať odborníka, nič iné. Musí prísť nezávislý človek, ktorý sa v tom vyzná, to je jediné riešenie. A treba odísť načas od rodiny, zmeniť prostredie.

Otvorene o tom všetkom píšeš na blogu. Neprekáža ti, že ti ľudia vidia až do žalúdka?

Mala som pocit, že to už mám v sebe vyriešené, získala som pocit, že o tom môžem hovoriť. Nakopol ma však Vlado Schwandtner , ktorý mi povedal, že to budem musieť v sebe otvoriť ešte raz, aby som to mohla úplne hodiť za hlavu. Jedným zo spôsobov bolo dať to na blog. A úplne otvorene píšem preto, lebo tie baby, ktoré do toho padli, majú o svojej chorobe síce veľmi dobrý prehľad, ale len teoretický. Knihy o tejto téme nejdú do hĺbky. Takto môžu čítať a hovoriť si, že „ježiš, veď toto prežívam aj ja". A vtedy boli od nich aj reakcie také, že sa cítia, akoby čítali o sebe. Pýtajú si rady a tak sa snažím im pomôcť. Celé písanie na blog mi dalo strašne veľa, to som ani nečakala. Pre mňa to bola terapia, akoby som odhodila ďalšiu a ďalšiu kapitolu môjho života do kúta. Zo mňa to vychádzalo tak, že som sa vždy cítila o niečo ľahšia. Článok som napísala za desať minút a rovno ho šľahla na blog, nikdy som ho nekorigovala. Pomáhalo to mne, videla som, že to má zmysel aj pre iných, šlo mi o to, aby sa aj ľudia, ktorí o tom nič netušia, dozvedeli, že je to psychická choroba a treba ju liečiť.

Za svoj blog si vyhrala Novinársku cenu. Finančnú odmenu, ktorú si získala, si si však nenechala pre seba. Prečo?

Písala som pre ľudí, ktorých sa to týka, aby pochopili, o čo pri tejto chorobe ide. Do tej súťaže som sa neprihlásila sama a keď som videla, že som vyhrala, tak ma to potešilo. Bolo však logickým vyústením, že to znovu investujem práve týmto smerom. Nepísala som preto, aby som vyhrala, tak som si tie peniaze nechcela nechať, to by bola blbosť. Peniaze boli bonus, a vedela som, že ak budem prvá, tak ani nebudem mať pocit, že mi patria.

Kde skončili?

Pôvodne som chcela zaplatiť liečbu jednej bulimičke, ktorá má navyše sebapoškodzovacie sklony, nie však na psychiatrii, ale u Vlada Schwandtnera. Ten mi napísal, že by tie peniaze odo mňa nikdy nevzal. Sme dohodnutí, že ak bude treba, tak ju vezme. V tom čase ale prišiel telefonát od jednej kamarátky, ktorá netušila, že niečo s tými peniazmi plánujem urobiť a opísala mi tragédiu v jej rodine. Má švagrinú, ktorej zrazilo auto na prechode jedno zo štyroch detí a ktoré je v ťažkom stave v nemocnici. Že sú úplne bezradní, už za prvé týždne liečby minuli strašne veľa peňazí, pretože malá bola v bezvedomí, museli za ňou cestovať... A už mi aj ruka sama od seba písala, aby mi poslala číslo účtu. Bolo rozhodnuté. Tá malá chce strašne žiť, personál je z nej užasnutý, mala potrhané pľúca, zlomenú panvu, bola na tom veľmi zle, prišla otázka, či ešte bude niekedy chodiť... Cez víkend sme to zmanažovali a v pondelok som im tie peniaze poslala. Teraz pôjde na liečenie do Kováčovej a vyzerá, že bude chodiť, začína komunikovať. Jej to pomohlo. Dvadsaťtisíc korún, ktoré ostali po zdanení výhry, nie je pre mňa dvadsať miliónov, pre nich to však boli strašne veľké peniaze. Jej mama si tak mohla vziať voľno v práci a chodiť za malou... Takže nebolo o čom.

Predchádzajúce rozhovory si môžte prečítať tu.

Na SME.sk pripravujeme:

FEDOR GÁL, bývalý politik, sociológ, podnikateľ, autor kníh

VAŠO PATEJDL o Eláne, eláne, podnikaní a spievaní

BORIS FILAN - textár, spisovateľ a cestovateľ o knihách, textoch a humore

Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy mailom na adresu karol.sudor@smeonline.sk a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.

SkryťVypnúť reklamu

Inzercia - Tlačové správy

  1. Na čo nezabudnúť, ak plánujete na leto malé i väčšie výlety
  2. Vodiči, pozor na drahé tankovanie v zahraničí!
  3. Je pre vás oddych synonymom spoznávania? Vycestujte za zážitkami
  4. Na pošte si s Fumbi kúpite kryptomeny už aj za hotovosť
  5. Vyhrajte letnú dovolenku s víkendovým vydaním denníka SME
  6. 30 rokov kvality spojenej so svetovými značkami automobilov
  7. Mladá nádej Slovenska. Pracoval aj pre americkú armádu
  8. Vychádza nový časopis pre šikovné ruky a útulný domov
  1. Ocenená 4K autokamera Mio má aj 2K so 60 snímkami a FHD so 120!
  2. Vodiči, pozor na drahé tankovanie v zahraničí!
  3. Je pre vás oddych synonymom spoznávania? Vycestujte za zážitkami
  4. Vyhrajte letnú dovolenku s víkendovým vydaním denníka SME
  5. Na pošte si s Fumbi kúpite kryptomeny už aj za hotovosť
  6. V uliciach Košíc vyzbierali dobrovoľníci 26 ton odpadu
  7. Výlety na mieru pre celú rodinu
  8. 30 rokov kvality spojenej so svetovými značkami automobilov
  1. Vodiči, pozor na drahé tankovanie v zahraničí! 14 759
  2. Slovenské oplátky ocenil aj svet. Receptúru pozná jeden človek 12 755
  3. Leto v Čechách a na Morave: Tipy na výlety v susednej krajine 9 369
  4. Mladá nádej Slovenska. Pracoval aj pre americkú armádu 7 988
  5. Djerba: odlišná príchuť dovolenky v Tunisku 4 038
  6. Vychádza nový časopis pre šikovné ruky a útulný domov 3 903
  7. Čítajte odomknuté články na mobile, počítači a aj v tablete 3 797
  8. Analytik Horňák: Niektorí výrobcovia budú musieť znížiť ceny 3 390
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu