Vstupujeme do domu. Na prvý pohľad vyzerá všetko normálne, i keď o čosi menšie. Akoby tu žili deti. Nasledujeme pani Irenu z Bratislavy (meno našej hostiteľky bolo zmenené), ktorá nám najskôr ukazuje svoju spálňu. V skrini vidíme vyklápacie vešiaky, ktoré sa nám zdajú veľmi zaujímavé. Je to dôležitý prvok bezbariérového bývania. Pani Irena je totiž telesne postihnutá a pracuje v sfére sociálnych vecí.
Kladieme si otázku, čo pre nás znamenajú bariéry. Ihneď si aj odpovedáme. Pravdepodobne nie veľa. Pre týchto ľudí patria bariéry ku každodennému životu a postihujú všetky oblasti života.
Ráno človek vstane a už sa to začína. Presunúť sa na vozík. Potom chce ísť človek na záchod. Znova problém. Ísť von? Zďaleka to
nie je také jednoduché. A mesto? Bariéry sú skoro všade. Sú nielen fyzické, ale aj psychické. "Ľudia zväčša neočakávajú, že budete viesť normálny, plnohodnotný život a že sa chcete dostať tam, kam sa oni bežne dostanú," hovorí pani Irena.
Výrobky pre postihnutých sú drahšie
Bezbariérový byt musí byť trochu inak zariadený. Týka sa to najmä kúpeľne a aj kuchyne. No ponuka vôbec nie je taká široká ako sa zdá. "Keď si to tak zoberiem, tak všetkého je nedostatok. A neprístupné pre zdravotne postihnutých ľudí je to zväčša z dôvodu finančného, lebo výrobky, ktoré im vyhovujú, sú v tej vyššej cenovej relácií," vysvetľuje pani Irena. Život vozičkára je omnoho komplikovanejší. Títo ľudia nežijú väčšinou sami. Žijú s rodinou alebo s partnerom, ktorý môže byť tiež postihnutý. Chcú žiť samostatne a bez pomoci ostatných, čo je normálne pre každého. Rovnako pre telesne postihnutého ako pre zdravého. Každý je však niekedy vo svojom živote prinútený prijať pomoc.
Komplikácie spôsobujú financie, čo je do veľkej miery otázkou vytvárania pracovných miest pre telesne znevýhodnených. Najlepšie je, keď človek pracuje a za svoju prácu dostáva pravidelné finančné ohodnotenie. "Myslím si, že príjem, ktorý je na úrovni priemerného príjmu dosahovaného v krajine, postačuje. Nedá sa to celé urobiť naraz, ale je postačujúci. Jeden samostatne žijúci človek musí mať však príjem vyšší. Vždy, keď je človek sám, je život o trochu drahší," myslí si pani Irena.
Podpora zo strany štátu nevyhovuje
Zaujímalo nás, ako náš štát takýchto ľudí podporuje. Dozvedeli sme sa, že existuje celý systém finančných príspevkov s cieľom vyrovnať rozdiely telesne znevýhodnených občanov. Napríklad sú to príspevky na bývanie, úpravu bezbariérového bývania či na kúpu automobilu. Paradoxne, pani Irena nemohla využiť väčšinu z týchto život uľahčujúcich príspevkov. Na poskytovanie príspevkov totiž existuje množstvo obmedzení a celý proces je nesmierne byrokraticky náročný. Myslí si, že štát neposkytuje dostatočnú podporu. "Zlepšenie by mohlo nastať vo väčšom akceptovaní tých podmienok, v ktorých človek žije, a tomu prispôsobenej pomoci, lebo sa mi zdá, že je to robené dosť od zeleného stola. Ľudia nepoznajú skutočné potreby týchto ľudí, a keď aj poznajú, tak príspevky ich nie plne odrážajú. Podmienky, za ktorých sa poskytujú, nie sú adekvátne tým, ktoré sú v živote," dodáva pani Irena.
Na našu otázku, či vidí budúcnosť podporovania telesne postihnutých skôr pesimisticky, pani Irena uviedla: "Neviem či pesimisticky, ale v súčasnosti mám pocit, že to nemá tendenciu zlepšovať sa a že sa to skôr zhoršuje. A zdá sa mi, že nie je ani dostatočná vôľa v spoločnosti túto situáciu riešiť."
Problematika bezbariérového života je komplexnejšia. Bezbariérové bývanie tvorí len jednu časť. Dôležité je zohľadniť ľudský aspekt. Počas našej návštevy sa pani Irena nesťažovala na svoj osud, rozprávala bez nadbytočných emócií. Ľudia v takej situácii musia byť vnútorne veľmi silní, lebo vo svojom živote riešia oveľa viac prekážok a problémov ako bežný zdravý občan.
Autor: Martin Chudý, Branislav Kollár, Martin Hlaváčik, Peter Formánek
