Rozhovor chcela absolvovať mimo domu, pretože by nám ho údajne jej deti svojim "jašením sa" znemožnili. NATÁLIA BLAHOVÁ.

Údajne neexistuje fenomén "dieťa", len fenomén "matka a dieťa". Čo si o tom myslíte?

Je to úplná pravda. Dieťa si predsa samo o sebe nedokáže len tak nájsť miesto pre život. Ktosi mu ho musí utvoriť a niekto ho musí aj chrániť. Preto je dôležité, aby mali všetky deti rodinu.

Prečo je tak veľa opustených detí?

To má viacero príčin. Tým najväčším je fakt, že mnohí jednoducho nezvládnu svoj vlastný život a tak sa nedokážu postarať ani o dieťa. Nevedia to a tak sa dieťaťa vzdajú.

Tá myšlienka vznikla už dávno, ešte v časoch, keď som študovala špeciálnu pedagogiku, ktorú som nedokončila, mala som možno dvadsať rokov. Vážnejšie sme sa s tým začali pohrávať, keď už sme mali prvého syna. Premýšľali sme, že by sme si brávali na sviatky domov nejaké dieťa z detského domova. Keď sme sa však nad tým hlbšie zamýšľali, uvedomili sme si, že by sme mu tým nijako nepomohli, ale skôr ublížili, pretože by sa opakovane muselo vracať naspäť do svojho prostredia, pričom by vedelo, ako to vyzerá v normálnej rodine. Tak sme od toho upustili.

Vedeli ste vôbec, ako to vyzerá v detských domovoch?

Ja som skôr poznala prostredie diagnostických ústavov, ale mali sme známych, ktorí v detských domovoch pracovali, takže informácií bolo dosť. Nenavštevovali sme ich však, pretože sme vedeli, čo by nám to vnútorne robilo. Keď sa nám narodil druhý syn, v podstate sme boli normálna kompletná rodina a naša finančná situácia bola natoľko utrasená, že sme sa mohli vážnejšie zaoberať myšlienkou osvojenia si aspoň jedného dieťaťa.

Kedy ste sa do toho opreli "naostro"?

Keď mal mladší syn dva a pol roka a vedeli sme, že najlepší súrodenecký vzťah vzniká, ak je medzi deťmi čo najmenší vekový rozdiel. Bola to doba, kedy mohlo nové dieťa do rodiny bez problémov zapadnúť.

Definitívny impulz ste dali vy alebo manžel?

Asi skôr ja, ale po tých rokoch, čo sme spolu žili, som vedela, že sme myšlienkovo naladení na podobnú nôtu, takže žiadny názorový boj nebol. (smiech)

Každá vláda sa tvári, že chce problematiku opustených detí seriózne riešiť. Je dnes situácia lepšia?

Situácia v tomto dobrá naozaj nie je. Neviem síce, ako to bolo za komunistov, ale viem posúdiť súčasnosť. Ide o ústavnú výchovu, tie deti žijú od mantinelu po mantinel, ráno vstanú, naraňajkujú sa, potom majú desiatu, obed, večerajú a idú spať bez nejakých cieľov, bez toho, aby mali blízkeho človeka, ktorý by sa nimi vážne zaoberal. Podľa legislatívy by sa mala realita zlepšovať, je však úplne iná. Vôbec sa nepostupuje v zmysle zákona, každý ide v tých vychodených chodníčkoch a nikto sa nesnaží to zmeniť.

V čom konkrétne sa nedodržiava zákon?

Napríklad v tom, že od prvého januára tohto roku by v ústavoch nemali byť žiadne deti mladšie ako jeden rok. Nemyslím, že by sa týmto paragrafom niečo radikálne zmenilo, nikto totiž neprišiel s projektmi na oslovovanie profesionálnych rodín. A bez nich to nemá zmysel.

Je vôbec myšlienka detských domovov správna? Niektoré krajiny ich nemajú.

Tento systém je pozostatkom komunistickej éry, keď v nich po vojne zhromažďovali siroty, o ktoré sa nemal reálne kto postarať. Myšlienka ako taká je zlá.

Prečo?

Pre dieťa v jeho rannom veku je najdôležitejšia blízka osoba, s ktorou nadväzuje prvé sociálne kontakty. V bezpečí tohto zázemia je schopné vyrovnávať sa s novými situáciami a učiť sa. Ak istotu takéhoto pevného vzťahu nemá, jeho život stráca oporu. Prichádza neistota, sklamanie, bolesť, apatia a agresivita. Vzniká tiež hlboká psychická deprivácia, spôsobená nedostatkom lásky a starostlivosti. Vnútorne sú tieto deti citovo ploché. Nemali sa totiž ako zoznámiť s hĺbkou ľudských citov, bežných v normálne fungujúcej rodine. Okrem toho - z praktického hľadiska, ak dieťa opustí v dospelosti brány detského domova, nie je pripravené na realitu. O jeho život sa dovtedy staral ústav, dostávalo teplé jedlo, čisté oblečenie, riadilo sa denným režimom. Tieto deti teda nevedia o fungovaní bežného života takmer nič.

Koľko ubehlo času od chvíle, keď ste sa rozhodli pre adopciu, po chvíľu, kedy bola malá Betka doma?

Trvalo to deväť mesiacov. Tá doba je inak vcelku dobrá aj preto, lebo človek sa na to musí nejako pripraviť, to jednoducho nejde zo dňa na deň. Od prvého kontaktu s Betkou po chvíľu, keď už bola u nás, ubehol asi mesiac. Adoptovali sme si ju ešte podľa starého zákona, ktorý dnes neplatí. Museli sme prejsť psychotestami, našu domácnosť navštevovali sociálne pracovníčky, ktoré zisťovali, či je všetko v poriadku, bolo treba predložiť výpisy z registra trestov, doložiť majetkové pomery a príjmy, či platíme inkaso a podobné veci.

Je množstvo párov, ktoré nemôžu mať deti, skúšajú umelé oplodnenie, ale i napriek neúspechu tejto cesty k adopcii nepristúpia. Viacerí mi hovorili, že by tam absentoval pocit, že ide naozaj o ich vlastné dieťa. Radšej teda ostávajú bezdetní.

Jedna vec je, ak to odmieta žena sama, ale časté sú prípady, keď to odmieta najmä jej blízke okolie, teda rodičia, starí rodičia a podobne. Ak to odmieta žena sama, chápem námietky, ktoré voči tomu má, pretože má jednoducho v sebe isté predsudky. Deti z detských domovov totiž majú za sebou nie práve veselú minulosť, ani v rodine, ani v domove sa nestretli so zaobchádzaním, ktoré by celkovo podporovalo ich rozvoj, sú trochu zaostalejšie v porovnaní s deťmi, ktoré vyrastajú doma. Platí, že čím v skoršom veku sa dieťa dostane do rodiny, tým ľahšie sa dajú tie zaostávania eliminovať. Môže v tom byť i rasový podtext, že väčšina opustených detí sú Rómovia.

Údajne sa na seba podobáme

Niektorí majú predstavu adoptovaného dieťaťa ako „modrookého blondiaka", iným je jedno, či ide o dieťa nejako hendikepované, rómske a podobne. Vy ste chceli aké?

Naše prvé predstavy boli o zdravom dieťati do šesť rokov. Možno by sme si naložili na chrbát i choré dieťa, ale už sme mali dvoch vlastných synov, ktorí nás potrebovali a tak najmä z ohľadu k nim sme sa nechceli zamerať na dieťa, ktoré by si vyžadovalo veľkú starostlivosť. Samozrejme, že aj zdravé si ju vyžaduje, ale nechceli sme to komplikovať. Napriek všetkému to však vyzeralo dlho tak, že sme si vzali choré a rómske dieťa, ktoré vo všetkých smeroch zaostávalo.

Čiže ste si nakoniec žiadne podmienky nekládli?

Vôbec nie.

Predtým, ako ste si podali žiadosť, ste zrejme o svojom zámere hovorili s najbližším okolím. Aké boli ich reakcie?

Povedala by som, že veľmi rozpačité. Zdá sa to totiž ako zvláštna myšlienka. Keď sme hovorili s priateľmi, boli našim konaním veľmi prekvapení. Vyplývalo to zrejme z toho, že si mnohé veci nevedeli celkom dobre predstaviť. Mali obavy aj z toho, či to ako rodičia zvládneme. Ak nie je človek postavený pred realitu, ťažko si predstavuje, aký vzťah bude mať k tomu dieťaťu. Strach totiž býva obrana pred nepoznaným. Tieto otázky sme si v duchu kládli aj my dvaja, najmä to, či nebudeme dieťa pozitívne alebo negatívne diskriminovať voči jeho súrodencom, ako veľmi jeho príchod poznačí chod našej domácnosti, výchovu, vzťahy v rodine a podobne.

Kde sa v nás berú predsudky?

Ťažko povedať. Asi z obáv, ako na nás bude pozerať okolie. Sme príliš malomestskí na to, aby sme brali do úvahy, že aj opustené dieťa je človek a je jedno, komu sa narodilo.

Odrádzali vás od toho?

Áno.

Aj najbližšia rodina?

No comment. (smiech)

Ustúpili od toho, keď prišla malá do rodiny?

Samozrejme. Zmenilo sa to radikálne, malá je „líbling" celej rodiny, taký malý maskot. Navyše je strašne roztomilá a múdra, proste úžasné decko. Zmena prišla od okamihu, ako ju uvideli. Bolo úplne jedno, že sa nám nenarodila, to môžem vyhlásiť so stopercentnou istotou. Už nad tým ani nikto nerozmýšľa. Jednoducho je naša a je taká skvelá, ako dokážu byť len malé deti. Získala si všetkých.

Stalo sa vám, že na vás ľudia na ulici čudne pozerajú, keď idete s rómskym dieťaťom?

Nie, skôr sa stretávam s tým, že sa na seba veľmi podobáme. (smiech) A na tom sa veľmi dobre bavím. Mňa to teší, je to super.

Náhradných rodičov nechajú po kurze napospas osudu

Ako prebiehajú psychotesty?

Bolo tam okolo šesťsto otázok, z ktorých mal vyjsť náš osobnostný profil. Z nich mal psychológ usúdiť, či sme alebo nie sme vhodní na to, aby sme sa stali rodičmi napriek tomu, že sme už dve deti doma mali. Skúmali sa osobnostné chyby, temperament, sklony k násiliu, agresivite, proste šlo o širokospektrálny test z rôznych oblastí.

Má také niečo zmysel?

K tomu by sa mal vyjadriť skôr psychológ, neviem, či sa dá z takého testu odhaliť nejaká závažná osobnostná chyba, ale zrejme áno. Nezaznávam tie testy.

Aké boli návštevy sociálnych pracovníčok?

Zisťovali, či náhradní rodičia žijú usporiadaným spôsobom života, či majú vytvorené podmienky, aby do rodiny pribudlo ďalšie dieťa.

Ako také niečo môžu zistiť z krátkej návštevy?

Neviem, či môžu. Vždy síce prídu bez ohlásenia, ale neviem, čo si z toho odnesú. Pýtajú sa na miesto, kde sa spí, na oblečenie, pozrú si všetky priestory...

Keď viem, že majú prísť sociálni pracovníci, jednoducho to kritické obdobie nadštandardne upratujem, varím, kupujem potraviny, aby bola plná chladnička. Nedá sa takto obísť skutočná realita?

(smiech) Áno, na človeka to pôsobí veľmi nepríjemne, napríklad aj na mňa. Celý deň som stála s metlou, chodila za deťmi a zbierala po nich omrvinky, pretože som bola v strese, čo vlastne budú kontrolovať. Pýtali sa nás napríklad na zásoby potravín. Ja som si to nevedela predstaviť, otvorila som im chladničku a potravinovú skrinku, oni na mňa pozreli a ja, že to sú naše zásoby. Veď pod oknami máme potraviny, za nami sú dva hypermarkety. Uspokojili sa s tým, boli veľmi príjemné a stačilo im, čo videli. Skutočnú realitu tými návštevami zistia ťažko, ale je to len jedno puzzle do skladačky, takže na tom to nestojí ani nepadá. U nás boli štyrikrát, ale počítam aj návštevy, ktoré prišli, keď už bola malá na hosťovskom pobyte. To kontrolovali výbavičku, kde má postieľku, sunar, plienky a podobne.

Ešte predtým všetkým musia rodičia absolvovať takzvanú prípravu. Má svoj zmysel?

Tá príprava je dvadsaťšesťhodinová, robí sa formou kurzu. Pripravujú sa na to, čo sa bude diať, keď príde dieťa do rodiny. Ja som ju neabsolvovala, vtedy to ešte nebolo v zákone, ale viem ako to chodí. Ľudia sa nesťažujú ani tak na samotný kurz, ale na to, že sú neskôr ponechaní napospas osudu. Poviem to obrazne - na kurze im hovoria, ako treba ovládať jadrový reaktor, oni si to pekne napíšu, ale keď ich k nemu postavia, nevedia, čo s tým. Takéto dieťa v rodine sa pritom môže prejaviť rôznymi problémami, psychickými depriváciami, ktoré rodičia ani nepoznajú, nevedia, ako ich riešiť.

Čiže prejdú krátkym kurzom a hodia ich do vody? Majú sa potom na koho obrátiť s prosbou o pomoc, o radu?

Možnosti sú, ale ľudia o nich často nevedia. Existujú akreditované subjekty ako napríklad Návrat, ktorý má svoje poradenské centrá, Asociácia náhradných rodín, ktorá usporadúva aj školenia, letné pobyty a podobne. Celej problematike by sa mal viac systematicky venovať aj štát. Je to vytlačené na okraj záujmu, pretože všetko tým politikom pripadá dôležitejšie ako deti z detských domovov, ktoré tam vyrastajú do situácie, že si nevedia v živote poradiť. Vytvárajú tak ďalšiu generáciu s potenciálom asociálneho správania sa.

Aké to je, keď si treba vybrať konkrétne dieťa? Nie je to, akoby ste si vyberali z výkladu v obchode?

Je to veľmi nepríjemná skúsenosť. Vtedy sme posielali na krajské úrady žiadosť o vstup do detských domovov, bolo to viac-menej dovolené. Napríklad v Trnave veľká vôľa nebola, tak sme sa rozbehli do iných okresov. A je to možno aj lepšie, znižuje sa tak šanca, že to dieťa kdesi na ulici stretne svojho príbuzného. My sme boli v troch detských domovoch.

Ako konkrétne to prebieha?

Vybavili sme si konzultáciu s riaditeľom detského domova, ktorý sme mali záujem navštíviť. Druhý spôsob bol taký - a dnes je dokonca nutný - že Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny vyzve človeka v poradovníku, aby si prišiel pozrieť dieťa, ktoré je v kartotéke a má štatút osvojiteľnosti. Prídete na tento úrad, pozriete si kartu dieťaťa, kde vidíte psychologické hodnotenie, sociálnu a zdravotnú správu, fotografiu, ktorá je zväčša oxeroxovaná, pretože prišla faxom, čiže v podstate nevidíte nič. A na základe tejto karty sa rozhodnete, či chcete dieťa kontaktovať alebo nie.

Čiže dnes záujemca nemá žiadnu možnosť prísť do detského domova, len tak ich nenásilne sledovať a premýšľať, ale musí sa rozhodovať na základe karty, z ktorej sa dokopy nič nedozvie?

Nie, nemá. Zo svojej skúsenosti pritom viem, že je dôležité, aby medzi dieťaťom a záujemcom preskočila iskra. Zažili sme oba spôsoby, videli sme aj tie karty, šli sme pozrieť na deti, ale bolo to robené takým násilným spôsobom, že sme mali vyslovene nepríjemný pocit. Oni tie detičky vytrhli z „umyvárky", kde sa práve umývali, plakali, nechceli nás vidieť, vyslovene sme ich trápili.

Nebolo to aj tým, že si tie deti chodia ako na výstavu obzerať záujemcovia pravidelne, že im to už prekáža?

V určitom veku už tie deti cítia, že sa deje niečo závažné. Tie dve detičky, ktoré sme šli pozerať podľa kariet, boli z toho strašne unavené, už sa ani nesnažili, aby nás zaujali, boli apriori proti, aby sedeli s cudzími ľuďmi.

Čiže rezignovali?

To už nebola rezignácia, skôr boj. Bojovali proti.

Ľudia, ktorí si chcú adoptovať dieťa, často kritizujú, že čakanie v poradovníku je príliš dlhé. Existujú nejaké neoficiálne cesty, ako sa dá tá doba obísť alebo skrátiť?

Neoficiálne cesty podľa mňa neexistujú. Hovorí sa veľa o tom, že sa dá predbehnúť, „uplatiť" to, ale to je len také „jedna babka povedala". Osobne som nikdy o takom niečom nepočula. Poradovník sa dá oklamať jedine tak, že rodičia nebudú požadovať osvojenie, pretože tam treba tri súdne rozhodnutia, ale budú chcieť dieťa do profesionálnej rodiny, vtedy je to záležitosť detského domova. Stanú sa jeho zamestnancami, budú profesionálnymi rodičmi a budú dostávať plat. Ďalšia možnosť je, že sa stanú pestúnmi.

Ukazovali nám aj ďalšie deti, ale nám to už bolo jasné

Prejdime si teraz všetky vaše návštevy troch detských domovov, kým prišiel moment rozhodnutia sa pre Betku.

Prvý pokus bol práve ten „kartový", ale ako som už spomínala, tie dievčatká nás vlastne ani vidieť nechceli. Malo sa to robiť inou cestou, my sme ich proste nechceli trápiť. Aj sme sľúbili, že sa tam vrátime, keď sa budú hrať vonku na dvore, ale boli sme tak unavení z toho, čo sme videli, že sme to nedokázali. Dlho sme sedeli v aute a čakali, kým nás to prejde, aby sme boli schopní zo seba vytlačiť aspoň slovo.

Plače vtedy človek?

Áno. Plakávala som často.

Aká bola ďalšia návšteva detského domova?

Tam šlo o súrodencov v predškolskom veku, troj a štvorročných. Veľmi sa nám páčili. My sme sa do nich zbláznili, boli úžasní, živí, prejavovali záujem o kontakt. Po tejto návšteve sme šli domov zvestovať dobrú novinu, že už ich máme, toto je ono, i keď miesto jedného až dve, ale prišli sme do detskej izby, kde sa v najlepšej zábave jašili naši synovia a keď som pozrela na manžela, videla som, že nám v hlave prebiehajú tie isté myšlienky.

Aké?

Že by sme to nezvládli. Naše deti sú totiž veľmi živé a tie nové by si vyžadovali veľmi veľkú starostlivosť, bolo by im treba veľa vecí nahrádzať. Tak sme si opäť poplakali a na druhý deň sme volali, že tí dvaja súrodenci potrebujú rodičov, ktorí by sa venovali iba im. My by sme museli deliť čas medzi ne a vlastné deti a možno by sme im tým ublížili.

So synmi ste o adopcii hovorili?

Ten mladší bol ešte malý, ale vedel, že bude mať súrodenca a starší mal už sedem rokov, chápal to a tešil sa.

Teší sa doteraz?

Áno. Trochu s ním láme puberta, ale určite áno. (smiech)

Počas ďalšej návštevy ste si už vybrali Betku. Ako?

To bol detský domov, kde nás privítal sociálna pracovníčka, ukázala nám herne, ako sa deti hrajú, na dvore sa práve špliechali vodou, proste sme prešli všetky kúty toho domova. Sprevádzala nás od najväčších detí až po najmenšie. Medzi tými veľkými sme na balkóne uvideli úplne maličké bábätko spiace na brušku a už nám tá pani mohla rozprávať čo chcela, my sme boli rozhodnutí. Mala vtedy štyri mesiace.

Zaujíma ma práve tento moment. Videli ste ho dole hlavičkou, nemali ste ho na rukách a cítili ste, že je to to pravé. V čom to bolo?

Neviem, to sa nedá popísať. Prišli sme na ten balkón a už sme od nej neodtrhli oči. Tá pani nám ukazovala ďalšie deti, ale nám to už bolo jasné. Asi v tom bola tá iskra. Zaľúbili sme sa do nej a ja som tam celý týždeň vyvolávala, ako sa má, kedy ju už môžeme vziať. Mala však nejakú dôležitú prehliadku u lekára špecialistu a chceli, aby to absolvovala ešte u nich. To chceli urobiť aj s očkovaním, ale na to sme už nepristali, veď očkovať sme ju mohli dať aj my. Naveľa nám ju dali na hosťovský pobyt, podpísali sme papiere a už bola u nás.

Hosťovský pobyt znamená, že sa ešte musela vrátiť do domova?

Áno, je to len obmedzená doba, pretože je stále ich chovancom. Tak sme ten hosťovský pobyt opakovane predlžovali až do chvíle, kým nedošlo k rozsudku o predosvojiteľskej starostlivosti. Vtedy už mohla byť u nás stále. Celý proces trval asi sedem mesiacov.

Na blogu ste písali, že nebola zdravotne úplne v poriadku, mala nejaké zaparenia, plakala, zaostávala. Je to v domovoch bežné?

Áno, to je bežný stav dieťaťa v domove. Všetko vzniká z toho, že ľudia okolo toho dieťaťa pracujú v zmenách a za deň sa pri ňom otočí možno osem ľudí. Ak si neodovzdávajú informácie, tak k tomu jednoducho príde. Fyzicky nejako zanedbaná nebola, ale napríklad mi povedali, že sa im vždy v noci pokaká. Keby to vedela mama, tak ho predsa nenechá čakať do rannej zmeny a prebalí ho hneď. Ak nie, logicky má zaparenia.

Poznáte jej biologických rodičov?

Máme ich adresu, tá je súčasťou jej sociálnej správy a vieme aj, ako sa do domova dostala.

Môžme o tom hovoriť?

Nie.

Malá vie, že je osvojená?

Najlepšie je povedať to dieťaťu hneď, ako je schopné to pochopiť. Naša malá s tým vyrastala, rada rozpráva, že jej bratia sa narodili z bruška a ona zo srdiečka. Má štyri roky a odkedy vedela rozprávať, tak sme jej to povedali. Nemá z toho žiadnu traumu a keďže to vie, je uchránená od šoku, keby jej to niekto povedal v neskoršom veku a nešetrným spôsobom.

Prepadli ste počas celého procesu beznádeji, že ste s tým chceli „praštiť"?

Možno vtedy, keď nám priviedli tie dve dievčatká, ktoré nás za nič na svete nechceli vidieť. A keby nevyšiel ani ten tretí pokus, boli sme pripravení na to, že si dáme prestávku, pretože ide o psychicky veľmi vyčerpávajúce veci. Niekoľko takých návštev človeka pripraví o veľa citu. Emočne to človeka doslova „vycucáva".

Čo je na tom to najťažšie - návštevy domovov, súdy, to, že ste ešte nenašli dieťa, čakanie na dieťa...

Ako u koho. Viem, že mnohých veľmi vyčerpáva naťahovanie sa so súdmi, nedodržiavanie lehôt, o tom počúvam opakovane. Koľkokrát trávia rodičia víkendy s deťmi a potom ich musia vrátiť do domova, pretože stále nemajú verdikt o predosvojiteľskej starostlivosti. To dieťa zistí, čo znamená, keď ho má niekto rád a potom sa škaredo sklame, pretože nevie pochopiť, že tí ľudia prídu až o týždeň. Je sklamané, nešťastné, koncom týždňa ho zase z „domováckeho" prostredia vytrhnú do toho dobrého... a takéto opakované zásahy sú veľkým trápením. Preto ma veľmi hnevajú súdy, ktoré umelo a bezdôvodne naťahujú lehoty.

Písanie na blog o tejto téme nie je márne

Písali ste ministerke Tomanovej. Prečo?

Práve kvôli tomu. Ide o prípady rodičov, ktorí si zamilovali takéto dieťa, a nemôžu ho mať doma nastálo. Rieši sa to teda návštevnými pobytmi v rodine, alebo môžu prísť na hodinu navštíviť ho v domove. Súd má vo veci rozhodnúť do troch, maximálne do šiestich mesiacov. Mne sa už tri mesiace zdajú pri maličkom dieťati veľmi veľa. Mala som pocit, že by tomu mohlo pomôcť predbežné opatrenie, ktoré by súd musel vydať do dvadsaťštyri hodín, najneskôr do sedem dní od podania. Odpovedala, že by predbežné opatrenie celý proces zamotalo.

Lebo je to moja srdcová záležitosť.

Je v tom myšlienka, že chcete zlepšiť svet?

Zrejme áno. Je mi veľmi ľúto, že deti sú okrajovou témou, mali by byť predsa prvoradou. Bez detí by nebol svet a keď sa nebudeme starať o generáciu, ktorá prichádza, robíme zle sami sebe. Aj preto sa snažím na väčšinu diskusných príspevkov pod článkami odpovedať. Mne sa to nezdá márne. Blogu ďakujem za veľa. Veľa ľudí sa mi ozýva práve s prosbou o to „postporadenstvo", pretože to je u nás v plienkach.

Stále sú ľudia, ktorí si myslia, že adopcia je dobrou cestou, ako na niečom zarobiť. Je to tak?

Tí, čo si to myslia, sú na veľkom omyle. Na adopciách sa nedá „trhnúť" nič. Pribudne vám dieťa do rodiny a možno detské prídavky. Takže je to nezmysel.

Vynahradí dieťatko v rodine všetky tie trápenia počas procesu adopcie?

Áno, vynahradí vám to bohato. Ja som naozaj šťastná.

Predchádzajúce rozhovory si môžte prečítať tu.

Na SME.sk pripravujeme:

MARTIN BURSÍK, predseda českej Strany zelených a minister životného prostredia

FEDOR GÁL, bývalý politik, sociológ, podnikateľ, autor kníh

GABINA WEISSOVÁ, blogerka o anorexii, písaní i Novinárskej cene

VAŠO PATEJDL o Eláne, eláne, podnikaní a spievaní

BORIS FILAN - textár, spisovateľ a cestovateľ o knihách, textoch a humore

Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy mailom na adresu karol.sudor@smeonline.sk a pomôžte nám zviditeľniť ľudí, ktorí si to zaslúžia.