riková, Danica Jurčová, Henrieta Kecerová, členovia baletu.
Činohra SND Peter Pavlac: Partybr(e)akers Scéna: Anita Szokeová Kostýmy: Jana Hurtigová Choreografia: Silvia Beláková Hudba: Dušan Lančarič a Branislav Binzár Réžia: Patrik Lančarič Hrajú: Kristína Turjanová, Pavol Krištofek, Marián Geišberg, Gabriela Dzúriková, Danica Jurčová, Henrieta Kecerová, členovia baletu.
Premiéra: 19. mája 2007 v Štúdiu.
„Sex... násilie, feminizmus, dadaizmus, darwinizmus... Totemizmus, transcendencia, štrukturalizmus...“ Na konci celostránkového zoznamu prichádza „obrovská a čistá láska“. „O tom všetkom je určite aj moja hra,“ končí v pôvodnom texte Rozprávač (autor) prehľadný zoznam dotknutých tém. Partybr(e)akers len pre pokročilých v teórii chaosu, biomorfov, fraktálov a nemeckého romantizmu. Snobská párty, na ktorú sme pozvaní, je vizuálne na úrovni. Scénu oživuje náročné svietenie, efektné premietanie i dobrá hudba.
Prichádzajú tri ženy v plesových róbach, určite feministky. Bavia sa o sexe a existenciálnej samote. Silvia (razantná Gabriela Dzúriková), riaditeľka štátneho divadla, nenávidí divadlo. Andrea (hysterická Danica Jurčová), manželka riaditeľa súkromnej televízie, televíziu „zbožňuje“. Lena (patetická Henrieta Kecerová), režisérka reklám, medituje o potrebe šťavnatého slovenského mýtu. Na párty u svojho priateľa Viktora (nepresvedčivý a zle artikulujúci Pavol Krištofek) sa stávajú rukojemníkmi sekty, mafie či mimozemšťanov. Toto bližšie nedefinované ohrozenie je reprezentované tancom akýchsi temných mníchov. Tí vlastne prišli zabiť Viktora, lebo jeho sestra si nepamätá, kde „to“ ukryla. „To“ malo obrovskú hodnotu. Hra je totiž o strate pamäti. Individuálnej i celospoločenskej. „Krista, to je zápletka!!!“ sumarizoval v závere Viktor.
Autor (ročník 1976) sa podujal spomenúť si na socializmus. Jeho hlavná hrdinka Judit (zmätená Kristína Turjanová,) postihnutá stratou krátkodobej pamäti, opakuje len otrepané frázy a pomýlené koncepty. Milujem „Jesenina a Stalina“, hovorí tá, čo dospievala v osemdesiatych rokov. Asi sme už skutočne stratili pamäť.
Postkomunistické je pre autora to isté, čo postapokalyptické. Premúdrelé ľudstvo stratilo definitívne schopnosť žiť so svojimi nabližšími. Zostali len divné ambície, ako komentuje Silvia.
Napríklad tá skrížiť Mission Impossible II., Memento, Široko zatvorené oči, K-PAX, Good bye, Lenin! a niekoľko ďalších filmov. Vykonať v divadle očistný rituál, kontroverzný ako znásilnenie v kostole, na konci ktorého by však zavládlo posvätné ticho.
V rámci vyvolávania démonov sa na plátne odrazu objavili obrazy hercov z diavadelných archívov. „Buďme patetickí,“ vyzýva nás na inom mieste autor.
Ani tento pokus zobudiť v nás kolektívnu pamäť či aspoň neurčitý pocit viny však nevyjde. Viktor vopred tuší, že všelikto bude pochybovať, či to všetko malo nejaký kontakt s realitou. „Čo by v divadle mohlo mať nejaký kontakt s realitou?“ sám si aj odpovedá.
Mohlo by... Ak by sa v produkcii neodrážala len literárno-estétsky-globálne-snobsky pseudointelektuálna, ale ľudsky zrelá skúsenosť jeho tvorcov.
