Radili sme Telefonice O2 pri kúpe Českého telekomu a získaní tretej mobilnej licencie na Slovensku. Dnes hľadame kupca siete slovenského Aholdu, hovorí šéf investičnej spoločnosti Wood & Company na Slovensku ĽUBOMÍR ŠOLTÝS.
Pôvodne sa chcel venovať makroekonomike a medzinárodným financiám. „Je to krásna akademická téma. Ide o schopnosť dobre formulovať svoje názory a argumentovať. Existuje mnoho teórií, ale nikto nevie, čo je správne. Nie je to exaktná veda,“ hovorí Šoltýs.
Okolnosti ho však nasmerovali inam. Popri škole pracoval pre jednu poradenskú firmu, ktorá mala granty z Ameriky. Bolo to začiatkom 90. rokov. Je • manažérkou bola Američanka. Neskôr odišla do Wood & Company. „Robil som si postgraduál v Prahe a náhodne som ju tam stretol. Nejdeš robiť investičné bankovníctvo? opýtala sa ma. To znie dobre, idem. A čo to je?“
Pri privatizácii SPP poradca štátu urobil chybu
Dnes už vie, čo to je. Jeho firma radila pri privatizácii Slovenských telekomunikácií, pri predaji Globtelu. Radila napríklad francúzskej Electricité de France pri kúpe akcií Stredoslovenskej energetiky, ale aj nemeckému energetickému koncernu Wintershall pri privatizácii Slovenského plynárenského priemyslu a českého Transgasu.
Mimochodom, čo si Ľubomír Šoltýs myslí práve o kontroverznej privatizácii plynární? Podľa neho firma, ktorá radila štátu, urobila chybu. „Poradca nemal dopustiť, aby traja najväčší uchádzači vytvorili konzorcium. Bola to však vec štátu. My sme radili kupujúcemu.“ Podľa Šoltýsa je vždy otázkou, či má štát predávať prirodzené monopoly. „Je to politické rozhodnutie, za ktorým je presvedčenie, že štát nedokáže firmy riadiť efektívne. V našom prípade by som s tým súhlasil.“
Dnes je šéfom slovenskej pobočky Wood & Company. Zaoberajú sa akvizíciami, fúziami a poradenstvom. Sú jedným z najväčších obchodníkov s cennými papiermi v strednej Európe, na slovenskej burze však neobchodujú. Tá je totiž na rozdiel od okolitých štátov takmer mŕtva.
Vo firme začínal ako analytik. „Robil som to sedem rokov.“ Hovorí o sebe, že je matematik s analytickým myslením. „Človek by mal vedieť zo všetkého niečo, a z niečoho všetko. Aj keď to druhé sa mi nedarí.“ No človek, ktorý riadi projekty, musí byť predovšetkým univerzálny. „Samozrejme, musím rozumieť tomu, čo mi analytik hovorí, ale nemusím ísť do takých detailov.“ Keďže práca na projektoch je kolektívnym dielom, šéf musí byť schopný vnímať ľudí. „Každý má nejaké ego a niekedy s tým musíte bojovať.“
Jeho hlavnou náplňou vo vzťahu ku klientom je presviedčať a vyjednávať podmienky. Dôležité je identifikovať motívy klienta, tvrdí. „Netvárim sa, že som nejaký psychoanalytik, ktorý z postoja človeka dokáže určiť, čo si myslí, ale skôr sa snažím zistiť, aké sú motívy klienta.“ Motívy sa dajú ľahšie zanalyzovať ako psychologické pohnútky človeka.
Často nejde o jednoduchý obchod. „Neradíme vždy len pri kúpe alebo predaji 100 percent firmy. Ak ide o partnerstvo, je to stokrát zložitejšie. Treba urobiť dobré akcionárske dohody. V takých prípadoch nakoniec vždy musí zafungovať nejaká ľudská chémia, lebo papier znesie všetko a zmluvy sa robia na zlé časy.“ Problém je v tom, že najprv sa budúci partneri snažia pre seba vyťažiť maximum, ale nakoniec budú musieť fungovať v jednej firme, takže sa nesmú rozhádať. „To je veľký kumšt. A to je na tejto práci najzaujímavejšie. Je o schopnosti logicky argumentovať, niekedy aj emocionálne. Často dobrú cenu nedosiahnete logickými argumentmi pri predaji. Tušíte, že ten človek to z nejakého zvláštneho dôvodu chce, lebo má na to nejaký emocionálny dôvod. Snažíte sa ho objaviť.“
Šoltýs v tejto súvislosti dáva za príklad bohatých Arabov. Nezaujíma ich vraj audit alebo due diligence. „Postoj Arabov je v kocke takýto: Predávate to vy a ja vám verím. Dohodnime cenu, podpíšeme zmluvy, potom budeme riešiť všetko ostatné.“ Podľa neho aj človek, ktorý od Fordu kúpil Aston Martin, zaplatil zaň viac, ako sa čakalo. „On jednoducho tie športiaky Aston Martin miloval, a zároveň si myslel, že vie, čo má urobiť s touto starou britskou firmou.“
Povodne a burza
A čo ak biznis nevyjde? „Vyrovnávam sa s tým ťažko. Musíte mať dostatočné sebavedomie. Ak aj utrpí, stále vám z neho niečo zostane. Riešim to kombináciou rôznych metód.“ Odreagúva sa adrenalínovými športmi. Potápaním, súťažným jachtingom, lezením po horách. To však bolo kedysi. Teraz je to rodina. „Stále sľubujem manželke, že už od budúceho roku budem robiť menej. Veľmi mi to však nejde.“ Pracuje 12 hodín denne. Snaží sa dať zbohom biznisu aspoň cez víkendy. Na investičnom bankovníctve je podľa neho zaujímavé to, že takmer nikdy človek nerobí dvakrát to isté. Tam nikdy neexistuje rutina. Je to o kreativite. Každá transakcia je iná. Málokedy zastupujeme dvakrát jedného klienta, hovorí.
Na príklade s povodňou v Prahe približuje stres obchodníka s cennými papiermi. „Mali sme kancelárie v záplavovej zóne. Odrazu nám vypla elektrina a nemohli sme obchodovať. Keď o hodinu elektrina fungovala, zistili sme, že sme prerobili. No o chvíľu boli vypnutí iní pražskí obchodníci, urobili sme zopár obchodov a čo sme stratili, získali sme späť,“ smeje sa.
Aký je vzťah Wood & Company k slovenským finančným skupinám? „Boli transakcie, keď sme spolupracovali s Pentou alebo J & T. Bol to vzťah poradca a klient.“ Podľa Šoltýsa vo svete rizikového kapitálu tieto firmy, takzvané private equity, majú svoje miesto, lebo dokážu reagovať flexibilne a rýchlo. „Už máme za sebou obdobie, keď dokázali nakupovať korunu za 50 halierov. Dnes musia kúpiť korunu za korunu a potom dokázať, že z nej vedia urobiť 1,50 koruny.“
Viac na www.leaders.sk
