val niekoľko rokov, tentoraz sa v nich pokúsil vyjadriť.

Jeho súťažný film Les Chansons d 'amour (Pesničky o láske) je muzikál, ale tance v ňom nie sú, ani zmeny v „choreografii“. To len jeho hrdinovia prechádzajú z reči do spevu - lebo inak nevedia, alebo sa boja prejaviť svoje pocity. Najmä tie, čo plynú zo zaľúbenia, straty, sklamania, samozrejme. Ľahkosť pesničky pritom trošku klame. Tri minúty nám dovolia príbeh iba rýchlo zhrnúť: Alex prežíva partnerstvo v trojke, potom náhlu smrť svojej priateľky, a do troch týždňov miluje, a silno, mladého muža. Takže dobre že nie pochabá fraška. Lenže keď rádio vypneme, ešte počujeme dozvuky z tragédií. Niekoľkých. Pretože každá postava si myslí, že ona prežíva tú najväčšiu.

Louis Garrel v hlavnej úlohe a Christophe Honoré už spolu robili trikrát a vždy to bolo na nekonvenčný spôsob. Pomaly začínajú pripomínať čosi ako nový prúd v novej Novej vlne. „Nenamietam,“ vraví Honoré, „ale skôr vo finančnom zmysle slova. Nemyslím si, že cnosťou tvorcu je trpezlivosť. Som netrpezlivý, film chcem mať rýchlo hotový a chcem si jeho nakrúcanie užiť s kamarátmi. No a áno, to, že málo stojí, si napokon vynúti aj isté tvorivé cvičenie.“

S metafyzickým cvičením prišiel do Cannes ruský režisér Andrej Zviagicev. Pred štyrmi rokmi mal veľký úspech s filmom Návrat, príbehom o komplikovanom a konfliktnom vzťahu medzi otcom a synmi. Sem priniesol drámu Izganie (Vyhnanstvo). Začala sa tak, ako by sme čakali. Pozorným, pomalým, prepracovaným rozprávaním o rodinnom živote. Kdesi v polovici sa však príbeh prekomplikoval, zamotal a ajajaj, diváci sa v tom dusne dokonca začali aj smiať. Pri scéne, kde jedna z postáv dostala infarkt.

V každom prípade, Zviagincevovi nemožno odškriepiť, že sa snažil nakrútiť existenciálny film, blízky snu, kde je všetko vedľa seba a v harmónii. Šťastie, nešťastie, ľahkosť i závažnosť. Na nijakú otázku novinárov neodpovedal automaticky, pri niektorých dokonca zostal chvíľu ticho, aby rozmýšľal. „Tvorca musí vedieť, ako zviditeľniť neviditeľné. Pretože viditeľné je len dočasné, a neviditeľné večné,“ vravel. Žiaľ, niekedy sa tvorcom stáva, že zostanú vo svojom premýšľaní osamotení.