Pondelok, 23. september, 2019 | Meniny má Zdenka

psychiater Ivan Žucha: Nebojíme sa mučenia, ale toho, čo povie manželka

Ivan Žucha je vedec, psychiater, súdny znalec, esejista a básnik, ktorý si myslí, že "hoci extrémy ako vraždy už nie sú také časté, ako bývali v minulosti, o to nebezpečnejšie sú niektoré ‚noblesné' formy agresívnosti". Vo svojej poslednej knihe Panoptik

Ivan Žucha (1935) - profesor na Psychiatrickej klinike Fakultnej nemocnice a Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Okrem odborných publikácií z psychiatrie, psychoterapie a klinickej psychofyziológie časopisecky publikuje básne a eseje. JeIvan Žucha (1935) - profesor na Psychiatrickej klinike Fakultnej nemocnice a Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Okrem odborných publikácií z psychiatrie, psychoterapie a klinickej psychofyziológie časopisecky publikuje básne a eseje. Je(Zdroj: SME - Miroslava Cibulková)

Ivan Žucha je vedec, psychiater, súdny znalec, esejista a básnik, ktorý si myslí, že "hoci extrémy ako vraždy už nie sú také časté, ako bývali v minulosti, o to nebezpečnejšie sú niektoré ‚noblesné' formy agresívnosti". Vo svojej poslednej knihe Panoptikum 1 tvrdí, že "v znalosti povrchných procesov sme dosiahli obrovský pokrok, ale v poznaní samotného bytia nie sme v lepšej situácii, v akej boli predsokratici... O povrchu máme znalosti, o hĺbke pocity." Ako básnik raz napísal: "... otázky neriešia, otázky prinášajú hrozbu: hromadenie otázok..." Hoci nechce zbytočne psychiatrizovať človeka a jeho konanie, na otázky SME odpovedá, lebo "psychiater dokáže ku všetkému povedať svoj komentár".

Bojuje psychiater s pokušením vnímať spoločnosť ako pacienta?

Také pokušenie tu, samozrejme, je, ale bolo by hriechom všetko psychiatrizovať. Napokon by to bolo aj smiešne. Na druhej strane - psychiater dokáže takmer ku všetkému, čo sa s ľuďmi odohráva, povedať svoj komentár. Dôležité je, aby nepresiahol svoju kompetenciu. Keď napríklad o svojom pacientovi hovorí v médiách, prezrádza lekárske tajomstvo.

Ak psychiatri hovoria o politikoch ako o osobitnom druhu ľudí, čo sú často poháňaní psychopatickou túžbou po moci, je to ešte korektné?

Nie je, a zhadzuje to psychiatriu ako disciplínu. Ak chce psychiater niekoho presne diagnostikovať, musí ho najprv vyšetriť. Tak ako neurológ nemôže posúdiť chorobu na ulici len podľa toho, ako pacient kríva, ani psychiater by nemal vysloviť diagnózu iba na základe toho, že sa niekto rozčúli či rozplače. Často však vidíme opak, keď psychiater prilepí na niekoho diagnózu už podľa vonkajšieho dojmu. To nie je v poriadku.

V médiách sa často objavujú správy, ako vehementne narastá počet psychických ochorení. Sú opodstatnené?

Tvrdenie, že počet psychicky chorých ľudí rapídne rastie, je povrchné. Exaktné prieskumy zistili, že počet vážnych psychických chorôb, napríklad schizofrénie, je konštantný bez ohľadu na spoločenské okolnosti, čo je svojím spôsobom záhadná vec. Je jedno, či je spoločnosť ‚dobrá', alebo ‚zlá' - schizofrenikov je stále rovnako veľa. Samozrejme, niektoré typy psychických ochorení závisia od zmien v spoločnosti - napríklad heroinisti na Slovensku v predchádzajúcom režime prakticky neboli, dnes je ich veľa. Možno po čase príde do módy pervitín a vzrastie počet závislých od pervitínu. Očividne existujú zmeny pod vplyvom kultúry alebo ekonomického vývoja, ale veľmi opatrne by som hodnotil, či sa dá všeobecne konštatovať, že narastá množstvo ľudí s duševnými poruchami.

Ako si teda máme vysvetliť nárast civilizačných ochorení, medzi ktorými sú aj tie psychické?

Často súvisia s biologickými okolnosťami života. V budúcnosti sa zrejme bude považovať za veľkú ‚metlu ľudstva' Alzheimerova choroba. Na prvý pohľad to vyzerá, že jej výskyt stále narastá, ale opomína sa prostý fakt, že to súvisí s rastom priemerného veku ľudí. Ak pred storočiami ľudia zomierali asi 30 - 40-roční, tak sa tejto choroby proste nedožili. Navyše je dôležitá diagnostika - keď sa spoločnosť zmietala v 30-ročnej vojne, keď sa drancovalo a pálilo - kto sa staral, či má niekto psychosomatickú poruchu? Vtedy boli vážnejšie starosti. Keď niekto zomrel, ľudia si povedali - Pán Boh si ho povolal. Dnes je diagnostika oveľa exaktnejšia, ľudia sa pozornejšie starajú o svoj zdravotný stav - nechajú si určiť diagnózu a stanú sa pacientmi.

Štatistické porovnávania prekvapivo hovoria, že sa ľudia dopúšťajú podstatne menej násilia ako voľakedy. Vyplýva z toho, že sa ľudstvo zjemňuje?

Celkom iste je tu určité zjemnenie, keď sú už neprijateľné verejné popravy či mučenie pri vyšetrovaní. Na druhej strane sa stačí prejsť po ulici, kde si vypočujeme toľko nadávok a hrubostí, že nemôžeme zapochybovať o agresívnom potenciáli človeka, ktorý je stále veľmi vysoký. A hoci extrémy ako vraždy už nie sú také časté, ako bývali v minulosti, o to nebezpečnejšími sa stávajú niektoré ‚noblesné' formy agresívnosti.

Čo máte na mysli?

Napríklad, keď si manželia hovoria všelijaké pichľavé veci, nezdvorilosti, vyrývajú do seba - sú to zdanlivo maličké hádky, navonok toto manželstvo funguje harmonicky, ale vnútri je veľa skrytej a sem-tam aj otvorenej agresívnosti. No a tým, že sa ľudia zjemňujú, tieto malé agresívne prejavy môžu prežívať rovnako ťažko ako ‚veľké'. Neboja sa síce mučenia či tureckej vojny, ale toho, čo im povie večer manžel alebo manželka. Ich organizmus na to reaguje a môže ľahko dostať psychosomatickú poruchu a vážne ochorieť.

Vojnoví korešpondenti opisujú, ako vo vojne zažívajú pocit, že len tam ide o podstatné veci, na pozadí ktorých sa hodnoty civilného života stávajú banálnymi. Dá sa povedať, že uvoľnenie agresívneho potenciálu uzdravuje?

Je veľa dôkazov, že tí, čo prežili vojnové konflikty, si to v mieri ‚odskákali'. Vojnoví veteráni nie sú zdravší, ako boli pred vojnou - sú ťažko poznačení telesne aj psychicky. Niektorí z nich sa nedokážu vymotať z utrpenia, ktoré prežili, do konca života. Hemingway síce tvrdil, že pre chlapa je dôležité, aby absolvoval vojnový konflikt - za predpokladu, že ho prežije - ale takých ľudí, čo z podobných zážitkov profitovali ako on, naozaj nie je veľa. Väčšina ľudí na to doplatí.

Dnešní neurovedci tvrdia, že ľudia čoraz viac využívajú potenciál prefrontálnej mozgovej kôry, kde sú centrá kontroly a ovládania sa. Čomu to pripisujete?

Celá ľudská kultúra smeruje k tomu, aby sme sa ovládali. Dá sa to odvodiť od celkom jednoduchej predstavy, že človek je iba živočích - teda tvor, pre ktorého je najdôležitejší pudový aparát, čo si hľadá nasýtenie. Kultúra nás vedie k tomu, aby sme svoje pudy kultivovali a zdisciplinovali, aby sa človek naučil svoju nenávisť či sexualitu ovládať, lebo ten, kto sa to nenaučí, je buď chorý, alebo inak nápadný a spoločnosť ho musí sankcionovať.

Dnes je moderný názor, že náš spôsob uvažovania je veľmi racionálny, čím potláčame svoju emocionalitu. Ako vy rozlišujete emocionálnu a racionálnu inteligenciu? Ide iba o pudy a schopnosť človeka ich ovládnuť?

Nemám rád rozlíšenie inteligencií na emočnú a racionálnu. Po tom, ako sa stala bestsellerom kniha o emočnej inteligencii, vyrojila sa celá skupina rôznych ďalších inteligencií. Myslím si, že sú to výstrelky ľudí, čo chcú na seba upútať pozornosť, a tak vymýšľajú nové inteligencie. Ak je človek všeobecne inteligentný a má aj pevný charakter, ktorý vlastne od inteligencie priamo nezávisí, tak môže do spoločnosti dobre ‚zapadnúť'. Na jednej strane si zachová svoju osobnostnú autonómiu, na druhej sa dokáže prispôsobiť - je to ideálny stav, aby ‚aj koza bola celá, aj vlk sýty'. Ak je človek len vysoko inteligentný a nemá charakterové vlohy, tak sa z neho môže stať dajme tomu aj obratný vrah. To, čo so svojou inteligenciou urobíme, je vec nášho charakteru.

Podľa vás je emocionálna inteligencia obsiahnutá v pojme charakter?

Nevidím dôvod, prečo by sa z inteligencie mala vyčleniť tá emocionálna ako niečo zvláštne. Je to skôr vec nadania - tak ako sú ľudia nadaní na kreslenie, môžu byť nadaní aj na dobré partnerstvo - sú vnímaví, empatickí a vedia sa obetovať. Nesúvisí to však s inteligenciou, ale so štruktúrou osobnosti.

V knihe Panoptikum 1 hovoríte, že pohľad na históriu ospravedlňuje náš pocit nádeje. Hľadíte teda na budúcnosť, ktorá nás čaká, s nádejou?

Vôbec sa mi nepozdáva, keď dnes mnohí ľudia hovoria, že je svet v kríze, akoby sa blížil jeho koniec. Možno to tak je, ale v minulosti sa už mnohokrát ľudia cítili rovnako. Keď Európa v 13. storočí prežívala veľkú morovú epidémiu, vzdelanci si mysleli, že Európania sú na konci s dychom. V dejinách boli neraz takéto obdobia, no nakoniec sa vždy objavila nejaká ďalšia cesta. To, čo sa momentálne zdalo beznádejné, predsa len ešte nebolo celkom beznádejným. Aj dnes vidíme veľa úpadkových javov, ale či sú to známky definitívneho úpadku - Západu, kresťanskej civilizácie alebo ľudstva ako takého, je predčasné hovoriť.

Môže byť dôvodom na nádej aj spomínané zjemnenie ľudstva, keď sa už každý človek môže, ak chce, vcítiť do toho, čo prežívajú ľudia na druhej polovici zemegule?

Tomuto ‚zjemneniu' by som veľmi nedôveroval, lebo v zdanlivej zjemnenosti je skrytá hrubosť, ktorá sa transformovala na jemné formy, takže prežíva naďalej a ľudí trápi s rovnakou silou a rovnako zákerne tlačí na ich psychiku.

Sú agresívnosť a strach rubom jednej mince?

Nie celkom, lebo časť veľmi agresívnych ľudí sú práve tí, čo si nedokážu predstaviť následky svojho konania. Keď sa napríklad pred súdom opýtate viacnásobného lupiča, či mu pri druhej - tretej lúpeži nezišlo na um, že to raz musí prasknúť a dolapia ho, odpovie, že mu to nenapadlo. Nemal sa teda čoho báť.

Ide o nedostatok predstavivosti, o ktorom vo svojej knihe hovoríte, že má na svedomí každý dogmatizmus a fundamentalizmus?

Ľudia robia tie najťažšie chyby, keď myslia a konajú nad svoje pomery a nedokážu si predstaviť svet iných. Ak si človek nedokáže určiť svoje hranice, ľahko podľahne nejakej ideológii alebo viere bez toho, aby si uvedomil, že je to vlastne čosi neodôvodnené. A to je už zárodok fundamentalizmu akéhokoľvek druhu. Keby si takýto človek predstavil ďalšie možnosti a iné súvislosti, musel by svoj názor korigovať.

Ľudia túžia po sebapoznaní - svedčí o tom aj ich spontánny záujem o horoskopy a veštby - ale ako si majú určiť vlastné hranice?

Radi zo seba spoznávame to, čo môže ulahodiť našej predstave. A to, čo sa nehodí do ideálneho obrazu seba samého, spoznávame neochotne alebo vôbec nie. Napríklad taký alkoholik si hovorí - áno, vypijem si ako všetci, ale ja predsa nie som nijaký alkoholik! Neprijme pravdu o sebe, alebo ju všelijako zastrie. Spomínam si na tragikomickú príhodu, keď sme sa zhovárali s vrahom, ktorý povedal: ‚Stalo sa mi, že som zabil, ale ja predsa nie som nijaký vrah!'

Nie je azda veľa aj takých pacientov, čo sú k sebe prehnane kritickí?

Samozrejme, že depresívni ľudia majú sklon vidieť sa v čiernom svetle. Musíme byť pri nich veľmi opatrní, lebo väčšinou sa obviňujú aj z toho, čo vôbec neurobili. Taký človek si napríklad skreslene nahovára, že spôsobil krízu svojej rodiny, čo vôbec nemusí byť pravda, ale on to tak vidí.

Akých pacientov máte viac - tých, čo sa nadhodnocujú alebo tých druhých?

Rozhodne je viac tých, čo sa prikrášľujú.

Je súčasný človek iný oproti minulosti?

Isté je, že v priebehu histórie sa ľudia v hlavných charakteristikách na seba vzájomne veľmi podobajú, ale menia sa spoločenské normy. Ešte v 18. storočí sa nepovažovalo za prejav hrubosti, keď sa noblesná spoločnosť vybrala do blázinca popozerať si zblízka ,bláznov', čo boli veľmi zanedbaní. Keby sa dnes chcela ísť pozrieť smotánka na duševne chorých, asi by to narazilo na odpor. A pochybujem, že by sa dnes ľudia išli pozerať na upaľovanie kacíra, hoci to bolo voľakedy veľmi žiadané verejné divadlo.

Napriek tomu, že je v móde kritizovať inštitúcie, ktoré vznikli v moderných dejinách Európy, v skutočnosti v nás účinne rozvíjajú humánnosť?

Človek si časom spoločenské normy zvnútorňuje - stanú sa súčasťou jeho vnútorného svedomia, presídlia sa do frontálneho laloku a ten nás diriguje. Už to neprežívame ako vonkajšiu normu, ale ako niečo svoje. Dnes by si už človek nepovedal, že sa nepôjde pozrieť na upaľovanie, lebo to zakazuje mravný zákon, ale preto, že mu to nedovolí niečo, čo je v ňom samotnom. Existuje súhra medzi vonkajšími normami a vnútorným svedomím alebo superegom. Odlišujeme sa len v tom, či viac závisíme od vonkajších noriem alebo sú pre nás dôležitejšie naše vlastné.

Mozog muža je iný ako mozog ženy, teda sú aj ich poruchy odlišné?

Dobre známe sú špecificky ženské a mužské poruchy, ale aj choroby, ktoré majú obidva rody spoločné, prebiehajú ináč u mužov ako u žien. Depresívne a úzkostné poruchy sú častejšie u žien, závislosť od alkoholu zas u mužov. A nie je celkom jasné, do akej miery to vyplýva z biologického základu a do akej miery je to kultúrne podmienené. Tento problém sa zideologizoval a spolitizoval - na jednej strane stoja feministky, na druhej sú ich odporcovia. Bol by som preto opatrný...

Nebudú sa časom vyrábať odlišné psychofarmaká pre mužov a ženy?

Je to veľmi pravdepodobné, nedá sa to vylúčiť.

K čomu sa prikláňate vy - formuje človeka viac prostredie alebo je skôr výsledkom svojej biologickej danosti?

Sú funkcie, ktoré sú nám veľmi jasne dané biologicky. Keď má niekto vysoké IQ, je to dar od prírody. No aj tento dar je podmienený kultúrnymi okolnosťami. Ak mimoriadne inteligentné dieťa vyrastá v chlieviku medzi kozičkami, vyrastie z neho mentálne zaostalý človek.

Z histórie sú nám známe osobnosti, ktoré svoje dary naplnili až vrchovato. Napríklad Džingischán, pôvodne náčelník malého mongolského kmeňa, dokázal ovplyvniť život v celej Eurázii na niekoľko storočí dopredu. Čo mu v tom pomohlo okrem inteligencie?

Je to naozaj záhada, akú moc od prírody získajú niektorí ľudia, že dokážu urobiť takú dieru do sveta. Džingischán bol veľmi inteligentný človek s praktickým úsudkom a predstavivosťou. Musel mať enormnú vôľu, lebo vynaložil obrovskú energiu rozhodujúcim smerom. Len málokto to takto dokázal.

Keď osud jednotlivca zmení mapu sveta, ide aj o to, že vývoj spoločnosti si žiada urýchlenie a nájde si v podobe nového vodcu akýsi katalyzátor?

Ľudia sa odnepamäti hádajú, či je primárna osobnosť, alebo jej prostredie. No pri týchto vrcholných osobnostiach všetci pripúšťame, že boli obdarení výnimočnou a nepochopiteľnou silou, ktorá podobne ako šošovka, čo skoncentruje svetlo, dokázala skoncentrovať spoločenské sily.

Je láska z pohľadu psychiatra jednoznačne pozitívna emócia?

Je pozitívna, ale poznáme aj ničivé lásky s tragickým koncom. Aj Wertherova láska bola láskou.

Takže keby ľudia v minulosti užívali psychofarmaká, európska literatúra by nepoznala svoje najkrajšie ľúbostné eposy?

Celkom iste. Keby sme Byronovi poradili, aby užíval antidepresíva, jeho básne by neexistovali.

Neoberá moderná psychiatria kultúru o možné talenty?

Nie každý človek, čo má duševnú poruchu, je aj tvorivý. Hoci tam existuje spojitosť, lebo mnohí schizofrenici majú potrebu tvorivo sa vyjadrovať - začnú filozofovať, písať traktáty, maľovať. Ak však taký človek nemá nadanie, je to niečo, ako keď maľujú detičky v škole.

Priviedol prudký rozvoj psychiatrie k hlbšiemu poznaniu jednej z najzáhadnejších chorôb - schizofrénie? Je nádej odhaliť jej príčinu?

Vďaka neurobiológii sa psychiatria veľmi obohatila o množstvo poznatkov. Keď porovnám psychiatriu z čias, keď som začínal, s dneškom, je to nepredstaviteľný rozdiel. Ani sa mi nesnívalo, že psychiatria raz bude v takom stave, ako je dnes. Základné problémy však ani zďaleka nie sú vyriešené. Schizofrénia je choroba, o ktorej sa vie stále veľmi málo napriek tomu, že je o nej zhromaždených množstvo čiastkových poznatkov. Zatiaľ sa však nikomu nepodarilo spojiť ich do ucelenej koncepcie. Celkové poznanie schizofrénie je dnes približne na rovnakej úrovni ako pred 40 rokmi.

Ako dokáže pomôcť psychicky chorým pacientom ich viera?

Hlboko religióznemu človeku môže viera veľmi pomôcť. Ak ide o osamelého človeka, v modlitbe sa môže priblížiť Bohu, čo jeho pocit samoty zmierňuje. Ak takého človeka pokúša samovražda, náboženstvo ho môže ochrániť. Často to však neplatí, a aj úprimne veriaci človek sa dokáže odhodlať k samovražde. Väčšinou viera pomáha, ale poznám aj odstrašujúci príklad. Mali sme raz pacientku, ktorá bola za mlada mníškou, ale odišla z rádu, vydala sa a narodilo sa jej dieťa. Neskôr za tragických okolností prišla o manžela a po krátkom čase aj o dieťa. Ocitla sa celkom sama. A v jej religióznom okolí sa objavili podnety v zmysle - vidíš, toto je Boží trest za to, že si odišla z rádu. S touto myšlienkou už svoju depresiu a pocit viny nijako nedokázala uniesť.

Sú pocit viny a očakávanie trestu priamou cestou k chorobe?

Pre kresťanskú spoločnosť je emócia viny veľmi dôležitá. A často takýto pocit vychádza práve z náboženstva.

Dokážete odlíšiť pocit viny vychádzajúci zo spoločenského zdroja od pocitu, ktorý pramení z psychologickej štruktúry pacienta, jeho superega?

Najnebezpečnejšia vina nevychádza z psychologicky zrozumiteľných okolností, ale priamo z biologického substrátu. Je to vina bez toho, aby som konkrétne vedel, z čoho som vinovatý, a je biologicky podmienená. Taký pacient už iba hľadá odôvodnenie na tento svoj skľučujúci pocit. Či to hĺbkovo súvisí s jeho superegom, je otvorený problém. Jedni si myslia, že je to tak, ale iní, že je to podmienené fyziológiou. Takáto vina je jeden z najmučivejších stavov, aký človek prežíva.

Existuje názor, že človek je v podstate hlboko religiózny tvor a aj ateisti sú vo svojom vnútri veriaci. Myslíte si to aj vy?

V psychickom aparáte človeka je toho veľa, čo sme pravdepodobne zdedili z hlbokej minulosti a každý z nás disponuje akousi ‚magickou pohotovosťou'. Aj celkom racionálny ateista ako narodeninový vinš povie: ‚Prajem ti veľa zdravia!' Čo to je - prajem ti - na koho sa odvoláva, ak neexistuje Boh? Takže aj takýto človek sa prezradí, že v sebe nosí vieru v čosi magické.

Ste veriaci?

Som váhajúci.

S čím všetkým - okrem Božej vôle - spájate výskyt psychických chorôb?

Bohvie, s čím všetkým to súvisí! (Smiech.) Vieme, že nárast a útlm psychických porúch súvisí so zmenou ročných období a s počasím. Keď som bol obvodným lekárom, ako hodinky fungovalo pravidlo, že v suchom jasnom počasí prišlo málo pacientov, ale keď pršalo či snežilo - mal som veľmi veľa pacientov. Závislosť výskytu niektorých biologických javov - hoci na príklade rýchlosti rozmnožovania červov - od zmien magnetického poľa zeme alebo od erupcie slnečných škvŕn - sa dá vedecky dokázať. V každodennosti to cítime len intuitívne, ale keď sa to štatisticky vyhodnotí, zistíme, že to tak naozaj je. Aj elektroencefalografický záznam do istej miery súvisí s meteorologickými činiteľmi. Rôzne vplyvy sa vzájomne preplietajú a zatiaľ sa v nich nevyznáme.

Najčítanejšie na SME

Inzercia - Tlačové správy

  1. Zmení sa nábrežie Dunaja v Bratislave? Odpovedia hostia na fóre
  2. Čo potrebujete vedieť pred kúpou tepelného čerpadla?
  3. Ako sa zrodila pýcha tokajskej oblasti - Chateau GRAND BARI
  4. K športovým hodinkám sa dá teraz dostať výhodnejšie
  5. Laci Strike: Kotrmelec je pre veľa detí už neuveriteľné umenie
  6. Aj verejnosť si vyberá svojho Učiteľ Slovenska
  7. Púštne kráľovstvo: Prečo by ste mali navštíviť Jordánsko?
  8. Známe i menej známe tváre nechcú inú zdravotnú poisťovňu
  9. Bývate často chorý? Odmerajte si vlhkosť vzduchu
  10. Revolučný Volkswagen ID.3 naživo z Frankfurtu!
  1. Superpočítač od Atosu prekonáva rekordy vo výkone
  2. Polianky pri Trnave lákajú na výhodné uvádzacie ceny
  3. K športovým hodinkám sa dá teraz dostať výhodnejšie
  4. Ako sa zrodila pýcha tokajskej oblasti - Chateau GRAND BARI
  5. Čo potrebujete vedieť pred kúpou tepelného čerpadla?
  6. Zmení sa nábrežie Dunaja v Bratislave? Odpovedia hostia na fóre
  7. Moderné technológie do škôl patria
  8. Laci Strike: Kotrmelec je pre veľa detí už neuveriteľné umenie
  9. Nový Focus ST - exkluzívne vo Ford POP Up Store
  10. Aj verejnosť si vyberá svojho Učiteľ Slovenska
  1. Bývate často chorý? Odmerajte si vlhkosť vzduchu 13 532
  2. Kupujete si SUV do mesta? Oplatí sa benzín, diesel alebo hybrid? 10 556
  3. Známe i menej známe tváre nechcú inú zdravotnú poisťovňu 10 408
  4. Na hrúbke záleží. Aj dva centimetre rozhodujú 9 492
  5. Púštne kráľovstvo: Prečo by ste mali navštíviť Jordánsko? 8 702
  6. Vyberte si dovolenku na Silvestra už teraz 7 183
  7. Vyhrajte cestu okolo sveta 5 601
  8. Afrika, Ázia a Karibik: Exotické plavby s letenkou a sprievodcom 5 479
  9. SEAT vyriešil problém s bezpečnosťou bezkľúčového prístupu 5 362
  10. Revolučný Volkswagen ID.3 naživo z Frankfurtu! 5 229