Tublatanka sa prvýkrát predviedla väčšiemu fóru v januári 1983 na festivale Mladá vlna. V tom čase boli spolu štyri mesiace a v repertoári mali osem pesničiek. Časy sa menia, ale Tublatanka zostáva - v zostave síce nie je už ani jeden zakladajúci člen, ale spevák a gitarista MARTIN ĎURINDA Tublatanku kormidloval cez útesy desaťročí.
Patríte k niekoľkým kapelám, ktoré vyleteli hore začiatkom 80. rokov. Ako si spomínate na vtedajšie časy?
Pekné boli v tom, že medzi ľuďmi bol nejaký intelektuálnejší duch, ktorý sa neskôr vytratil. Ľudia boli oveľa progresívnejšie orientovaní ako dnes a mali chuť počúvať náročnejšiu muziku. Prejavovalo sa to tak, že počúvali celé albumy a dokázali o nich hodiny debatovať. Možno aj preto sa v tejto generácii objavili výborní muzikanti, ktorí fungujú doteraz.
Akú kapelu ste mali pred Tublatankou?
Nervy. Hral tam Andrej Šeban a na base Marián Greksa, ktorý aj spieval a na bicích vynikajúci Jano Fabrický, ktorý neskôr emigroval a dal sa na džez. Hrali sme prevzaté veci na zábavách podľa vzoru vtedajšej skupiny YPS, ale nám sa až tak nedarilo. A mňa nebavilo hrať prevzaté veci. Marián Greksa ma nakoniec vyhodil, lebo sa mi raz nechcelo nosiť aparatúru, tak som sa ulieval. A dobre spravil. Zo zvyšku potom vznikol Demikát, čo bola skvelá skupina a škoda, že nenahrali album vtedy. Andrej Šeban je dodnes jeden z najlepších gitaristov na Slovensku, má vlastnú cestu. A ja som zasa založil Tublatanku.
Kam ste sa chceli zaradiť s vašou hudbou?
Do stredu. Vždy som chcel hrať pesničkový rock. Ani banality, ani intelektualizmy.
Od začiatku ste vystupovali v slovenských krojoch. Bol to marketing?
Vymyslel to textár Martin Sarvaš a bola to, samozrejme, recesia. Ja som bol spočiatku v rozpakoch, lebo moje veľké rockové idoly nekoncertovali v krojoch. Ale nejako nám to prischlo a neskôr som si to aj obľúbil.
Názov Tublatanka má zasa podľa legendy pôvod v mládežníckej literatúre.
Bubeník Ďuro Černý začal spomínať meno Tublat, opice z jeho obľúbenej detskej knižky Tarzan z rodu opíc. Bola to záporná postava, zlá opica, nevlastný otec Tarzana. Žartovaním v partii z toho vznikol názov Tublatanka, podľa vzoru dychoviek ako Moravanka.
Aká bola cesta z pivničných skúšobní po prvý album?
Našťastie veľmi krátka. Mali sme šťastie. A pivničné skúšanie sme nikdy nezažili. Začali sme v prvom ročníku na vysokej škole. Ja som študoval na farmácii a vybavil som, aby sme mohli skúšať v klube Apatik, ktorý sa inak veľmi nevyužíval. Dostal som povolenie a tam sa rodili pesničky veľmi rýchlo. Nosil som ich z domu po melodickej stránke pripravené a Ďuro Černý sa s bubnami chytal okamžite. Vždy zahral niečo, čo tam sedelo. Potom už stačilo urobiť basgitaru a bolo. Inak v tej našej skúšobni vznikla aj fotka na obal, bolo tam malé pódium s fialovou oponou, to je pozadie.
Vznikli ste ako trio a takto ste hrali najdlhšie. Máte špeciálny vzťah k triám?
Moje obľúbené kapely vždy hrali v zostave: gitara - basa - bicie plus spev. Jimi Hendrix Experience, Cream, Who, Led Zeppelin vo väčšine pesničiek, s klávesmi zasa Emerson, Lake a Palmer a klasická zostava Collegia. Neskôr prišli Police. Povedali sme si, že ako trio aspoň budeme hrať nadoraz a nebudeme sa nudiť.
Ako ste nahrávali prvý album, ktorý vyjde v pondelok v rámci našej edície?
Všetci traja, naraz, potom som tam ešte dohral nejaké gitary, ale to už boli len také ozdoby. Dali nás do malého štúdia na dnešnej Laurinskej, ktoré sa volalo Divadlo hudby. Mali sme šťastie na zvukára Jozefa Hanáka, zvaného Ďoďák, ktorý mal bigbít v ušiach, takže vedel, čo chceme. Štúdio bolo veľmi problematické, stále sa tam niečo kazilo, všetko bolo staré, magnetofón mal zbrúsené hlavy a mixpult iba osem stôp. V tom čase sa preferovalo štúdio v Pezinku, ktoré znelo veľmi dobre. Zaujímavé je, že z prvého albumu sa predalo asi stotisíc kusov, ale druhý album Skúsime to cez vesmír sme opäť nahrávali v Divadle hudby. Nepostúpili sme. V Opuse si asi mysleli, že nám ako triu tých osem stôp stačí. Je zaujímavé, že napriek všetkým problémom je zvuk prvého albumu ľuďom sympatický. A to aj novým fanúšikom. Veľa z nich hovorí, že jednotka je jedna z najlepších. Ale na druhej strane to môže byť aj sentiment, lebo nielen ja si myslím, že posledný album Patriot je dobrý. Skrátka, prvý bude vždy prvý.
Prvé albumy však bývajú najoceňovanejšie z dvoch dôvodov - jednak majú tvorcovia najviac energie a aj relatívne najviac času na skladanie pesničiek - keď sa prvý album chytí, ďalšie pokračujú v relatívne rýchlom tempe.
To je pravda. My sme v partii kedysi dokonca vyhľadávali "jednotky", prvé albumy. Ale keď sme vydali túto našu jednotku, tak som si nemyslel, že to bude najlepší album.
Ako zmenil prvý album váš život? Ak aj nerátame tantiémy za predaj, niečo sa stať muselo pri stotisíc predaných výliskoch.
Hej. Pri štúdiu farmácie som začal rozmýšľať, že hudba by mohla byť moja budúcnosť. A tak aj bolo.
No štúdium ste dokončili, či nie?
Dokonca som sa po skončení školy aj vytrápil s doktorátom. Ale nerobil som to, hudba mi začala napĺňať všetok čas. Ale v poslednom čase ma to začalo zasa baviť a zaujímam sa o spôsoby liečenia.
Nie je rock už mŕtvy?
Rock je starý, ale priniesol obrovské množstvo kvality, nádherných pesničiek, nádherných textov a veľkých muzikantských výkonov. Na rock nie som nejako bytostne fixovaný, pokojne by som dokázal urobiť napríklad sólový album v nejakom inom štýle, ale zatiaľ ma žiaden štýl nechytil za srdce tak ako ten starý rock. Je však pravda, že rock sa zdevalvoval veľkým počtom nekvalitných skupín, ktoré sa objavili koncom 90. rokov. Kvalita na úkor tvrdosti, ukričaná, nekvalitná hudba. Hudba ako taká má dnes problém. Všetky melódie, vyhrávky a témy akoby som už niekde počul. Ide len o biznis, a to ma mrzí.
Vás na dráhu speváka pripravovala mama, hlasová pedagogička, to sa každému nestáva.
Naozaj som mal šťastie. Pripravila ma tak, že som zvládol slovenské texty, ktoré som pred Tublatankou nikdy nespieval a naučil som sa neničiť si hlasivky napriek tomu, že sa škriabem do výšok. Dá sa povedať, že mám dobré hlasové vzdelanie a viem si teda šetriť "hardvér".
Čo dosť veľa rockových spevákov nevie. Napríklad Ian Gillan z Deep Purple, Robert Plant z Led Zeppelin a ďalší sú vykričaní, niekedy už len nechcenými paródiami samých seba.
Ja by som taký prísny nebol. Niekedy je to napínavé, ale sú to predsa len naše vtedajšie idoly a stále stoja za to. Nedávno som bol na koncerte Deep Purple a Gillan je stále veľký spevák. Ale je asi pravda, že treba vedieť odísť v pravý čas.
Vy ste pripravený zabaliť to, keď "to" raz príde?
Myslím, že mám odstup a nadhľad. Keď uvidím, že to už nejde, tak skončím.
Čo by ste robili?
Ešte som nad tým neuvažoval, ale asi producenta mladým kapelám.
