Masahikovými očamiV Japonsku sa školský rok začína v apríli a končí sa v marci. Pred pár dňami som telefonoval s mojou trinásťročnou neterou Rie, ktorá teraz ako žiačka prežíva významné obdobie. Ukončila prvý stupeň základnej školy a minulý mesiac nastúpila do druhého stupňa (tam bude študovať do veku 15 rokov, potom bude nasledovať stredoškolské štúdium). Nezabudla sa mi pochváliť, že začala trénovať v klube stolného tenisu. "Prečo práve stolný tenis?" spýtal som sa prekvapene, lebo Rie vždy inklinovala k basketbalu, a pokiaľ si z mojich mladých čias pamätám, chodiť na stolný tenis bolo absolútne nepopulárne.
S nástupom na druhý stupeň základnej školy si takmer každý študent vyberie niektorý zo záujmových klubov. Aktivita v klube je každodennou súčasťou života žiakov. Každý deň po skončení vyučovania sa venujú obľúbenej činnosti až do neskorého večera. Vyhľadávané sú športové kluby, ale existuje napríklad aj klub hráčov na plechové hudobné nástroje alebo iné umelecké krúžky. Ja som si svojho času vybral bejzbalový klub a neskôr som prestúpil do volejbalového. Uvedomil som si, že v bejzbalovom je príliš veľká konkurencia. Patril za mojich študentských čias medzi najobľúbenejšie, rovnako ako basketbal a futbal. Dievčatá chodili zasa na tenis, softbal aj basketbal. Stolný tenis chcel robiť málokto.
Kým bejzbal a futbal trénovali žiaci na dvore, stolní tenisti ostávali v ponurej telocvični vnútri. Centrum telocvične však okupovali basketbalisti a volejbalisti, takže bol opäť zatlačený kamsi do kúta. Stolný tenis sme považovali za nenápadnú hru, ani nie šport. Stolnotenisové zápasy dokonca nevysielala ani japonská televízia. Neviem, ako vlastne vznikol názor Západu, že Japonsko je silné v stolnom tenise? Nie sme najhorší, ale nie sme takí dobrí ako Čína, Kórea a teraz aj Švédsko, Francúzsko alebo Nemecko. Napokon, veď na posledných piatich olympijských hrách Japonsko nezískalo žiadnu medailu.
A čo je tiež zaujímavé - stolný tenis vlastne nepochádza z Ázie. V roku 1890 vraj ako prví začali hrať stolný tenis Angličania, keď namiesto rakety použili vrchnák z kazety na cigary a korkovú zátku zo šampanského vytvarovanú ako loptička. Pred trinástimi rokmi sa však zrazu objavilo v japonských médiách dievčatko, ktoré bolo fenomenálnou hráčkou stolného tenisu. Volá sa Ai Fukuhara. V tom čase iba päťročná Ai pokorila v stolnom tenise v rámci jednej televíznej šou dospelé televízne celebrity. Stala sa v momente slávnym dieťaťom. Nepoľavila však v tréningoch so svojou mamou, tiež úspešnou stolnotenistkou, a prekonala mnohé juniorské rekordy. V roku 2004 sa ako pätnásťročná zúčastnila na Olympijských hrách v Aténach. Nezískala síce medailu, ale jej zápas sledovali mnohí televízni diváci. V roku 2005 sa zúčastnila na superlige v Číne, ktorá je považovaná vo svetovom meradle za ligu číslo jeden.
Príbeh a popularita dievčaťa menom Ai Fukuhara spôsobili, že stolný tenis sa medzi japonskými tínedžerkami stal mimoriadne obľúbeným športom. Moja neter Rie mi povedala: "V stolnotenisovom klube je nás osemdesiat. Dnes večer som prišla domov až o siedmej. A teraz si idem čítať mangu, ktorej príbeh je tiež o stolnom tenise, aby som nevyšla z cviku." Neuveriteľné.
