komunistickom pozdrave, inak znamenala trest.
Postihnutí pochádzali zväčša z odboru kultúry. Najvďačnejší revír pre normalizačných odstreľovačov predstavovala žurnalistika, lebo tam bolo všetko čierne na bielom. Jedným zo svedectiev o tomto období je aj knižočka Juraja Vereša Čo bolo bolo (... terazky si ešte spomínam), ktorá vyšla v nakladateľstve Son Media k autorovým 75. narodeninám.
Verešove spomienky nevznikali ako súvislé rozprávačské pásmo, no určitá chronológia tu je. Autor totiž podal v sedemnástich príbehoch obraz svojho života, ako sa vyvíjal od jeho funkcie odborného asistenta na bratislavskej fakulte žurnalistiky až po trápny výkop z nej v roku 1970, po ktorom nasledovali prečudesné zamestnania v zoologickej záhrade a potom v Remeselníckych potrebách.
Hoci zo strany režimu šlo o ťažké ublíženie na osobnej existencii, Vereš to celé traktuje satiricko-humoristicky, takže tá parafráza Švandrlíkovho románu Černí baroni je namieste.
Cez sériu epizódiek dáva Vereš nazrieť do praktík vtedajšej žurnalistiky i do spoločnosti novinárov a bohémov, ktorej si naplno užíval, lebo okrem zamestnania na fakulte spolupracoval s viacerými časopismi. To sa mu napokon vypomstilo, no na druhej strane získal neopakovateľné zážitky, aké sa dajú sotva vymyslieť.
Keď sa napríklad autor začiatkom šesťdesiatych rokov zúčastnil na seminári o novinárskych žánroch, protestoval verejne proti tomu, že v príslušných skriptách bola celá pasáž venovaná takzvaným direktívnym žánrom. Vereš sa tomu vysmial, lebo nebolo ťažké uhádnuť, že v tomto pojme sa skrýva povinnosť žurnalistu plniť líniu strany.
Takýchto podpílených konárikov si Vereš pripravil dosť na to, aby z nich napokon dopadol do zoologickej záhrady, kde absurdity pokračovali. Ich vrcholom bolo, keď mu bývalý sovietsky partizánsky veliteľ prišiel udeliť vysoké vyznamenanie, ktoré prebral za už nebohého otca. Meno prepísali na Juraja.
K tomuto pádu medzi vysokú zver mu dopomohli aj tlačiarenskí škriatkovia, ktorí zákonite patria k novinárčine, ale za komunistov dotyčnému redaktorovi hrozil div nie hrdelný trest. Vereš cituje mnoho príkladov úmyselných i neúmyselných errát – priam úžasné, čo sa dá urobiť so slovom a zo slova. V knihe je aj niekoľko zaujímavých partií o časoch, keď sa noviny ešte robili „s olovom“ a Vereš neskrýva, aké hlboké stopy dokáže v človeku zanechať tento spôsob výroby periodík.
V záverečnej kapitolke označil autor svoju knihu ako smutné humoresky. Smútok medzi riadkami niekde cítiť, no prevláda skôr humor, ktorý je umocnený veselými historkami či pestvami vtedajšej novinárskej mládeže. Vereš píše s nadhľadom i s ohľadom (niektorých negatívnych aktérov nespomína menami, hoci pamätníci vedia, o koho ide), má zmysel pre vtip. K nemu možno patrí aj to, že knihu ilustroval Jan Tomaschov, ktorý je povolaním lekár-psychiater a žije v Nemecku. A že úvod napísal Milan Lasica a minidoslov Kornel Földvári.
