Čo robil čerstvo zvolený prezident pred takými dvadsiatimi piatimi rokmi? Nič zvláštne. Telefonoval do Elyzejského paláca a nechal u sekretárky odkaz. Keď sa Mitterrandov poradca Jacques Attali vrátil do práce, na papieriku čítal: „Volal nejaký Nicolas Sarkozy. Vraví, že je advokát, gaullista, blázon do politiky, chce sa stať prezidentom a rád by sa s vami stretol.“
Attali sa čudoval, kto môže byť ten namyslenec, a tak ho do Elyzejského paláca pozval. „Bol som prekvapený. Prišiel dvadsaťsedemročný mladík, ktorý vyzeral na ešte menej,“ spomína v časopise L'Express.
„Bol politikom na plný úväzok, nezaujímala ho literatúra, história, kultúra ani veda. Myslel len na svoju kariéru. Hltavo sa obzeral po paláci a pýtal sa ma na podmienky prezidentskej funkcie. Bolo to na hranici diskrétnosti. Okamžite som však ocenil jeho osobnosť. Bol výrečný, priamy, oduševnený a mal vzácny zmysel pre humor.“
Prečo sa ospravedlňovať
Za zmysel pre humor by sa dalo považovať už to, že o svojej vášni k pravicovej politike prišiel rozprávať poradcovi ľavicového prezidenta. Pre Sarkozyho to však bolo úplne prirodzené. Známe sú fotky z roku 1976 – už vtedy bol v uliciach a protestoval proti štrajkom.
A keby mu to dnes náhodou niekto vyčítal, nahnevane sa ohradí. „Nikto sa nemusí ospravedlňovať za to, že je socialista. Prečo by sme to mali robiť my, pravičiari?“ pýtal sa počas prezidentskej kampane.
Tá kampaň trvala šesť mesiacov a Sarkozy v nej často vyzdvihoval slovo práca. On sa vraj narobil veľmi veľa. „Nikto ma nezavolal, neposadil do kresla a nespustil reflektory,“ zvykol opakovať. „Začínal som zo spodu, tvrdo som pracoval, nikto mi nič nedaroval. Spadol som a znovu som sa dvihol.“
Kariéru začínal v roku 1983, stal sa starostom v Neuilly sur Seine. Tam sobášil istú Cecíliu, ktorá sa neskôr stala jeho manželkou. Dnes mu svojou častou neprítomnosťou robí veľké mediálne starosti.
O desať rokov neskôr už bol vo vláde. Najskôr niekoľko miest odmietol, kým mu neponúkli ministerstvo financií. Prvý neveľký neúspech prišiel v roku 1999. Sarkozy mal katastrofálny výsledok vo voľbách do Európskeho parlamentu.
Od roku 2002 viedol ministerstvo vnútra. Tam zažil drámy, keď horeli parížske predmestia. Provokoval, keď hovoril o spodine, iritoval, keď posielal zmiešané štvrte do čistiarne.
Svoje slová nechcel odvolať. Naopak, stále opakoval: Francúzsko potrebuje poriadok. Musí sa naučiť rešpektovať právo a autority. Popritom si pomaly zdokonaľoval rečnícky štýl a výstižné, skratkovité vyjadrovanie. Krátko po nepokojoch v predmestiach pohorel premiér Dominique de Villepin – so zákonom o prvom zamestnaní pre mladých absolventov.
Práve sa začínala jar a Sarkozy sa vlani zrazu stal samozrejmým pravicovým kandidátom na prezidenta. Na tú chvíľu bol čertovsky dobre pripravený.
V televízii France 2 už pred štyrmi rokmi povedal, že na to myslí, a nielen pri rannom holení. Špekulanti jeho odveké vysoké ambície odvodzujú od smutného detstva. Sarkozyovcov opustil otec, keď mal Nicolas päť rokov.
Pracovitosť a snaha niečo dokázať vraj vyplynuli z osamelosti a túžbe po revanši. Aj jeho mama Andrée, pôvodom grécka židovka, počúvala výčitky. Sama si však myslí, že mu mohla dať aj viac slobody. „Jednému novinárovi som povedala: Áno, je pravda, že som opustila Nicolasa. No vtedy už mal, milý pane, dvadsaťosem rokov a bol ženatý,“ spomenula pre časopis Le Point.
Sebavedomý Napoleon
Horšie sa asi vyvracia predstava, že Sarkozy má napoleonský komplex. L'Express si napríklad pochvaľuje, že Sarkozyho hovorca odpovedá na novinárske otázky s maximálnou presnosťou. Na otázku, koľko jeho šéf meria, však zrazu presnú odpoveď nemal. „Niečo pod stosedemdesiat,“ povedal. Predpokladá sa však, že to číslo má bližšie k stošesťdesiatke.
Na tom sa Francúzi možno smejú, vážnejšie sa však zaoberajú Sarkozyho obdivom k Amerike a rozmýšľajú, či je to naozaj druhý Berlusconi.
Sarkozy tvrdí, že má rád mliečne výrobky, čokoládu, zbieranie známok, ale záľubu v ovplyvňovaní médií popiera.
Vplyvný denník Le Figaro mu je celkom čitateľne naklonený, šéf Libération však hneď po voľbách zahlásil, že mu bude ostrou opozíciou. Tak už len aby Sarkozy začal pracovať.
Elyzejský palác opúšťa veliteľka
Dnes sa v Elyzejskom paláci nevymenia len prezidenti, ale aj ich manželky, prvé dámy Francúzska. Cécilia Sarkozyová nahradí Bernadette Chiracovú. Tá bola paňou zámku (Château), ako prezidentskému palácu hovoria, dlhých dvanásť rokov.
Na rozdiel od niekoľkých svojich predchodcov si Chiracovci zvolili Elyzejský palác za svoje stále sídlo. Prezidentský pár býval na oficiálnych adresách od roku 1974, keď sa Jacques stal po prvý raz premiérom. Bernadette si údajne dala záležať na tom, aby ich rezidencia zodpovedala postaveniu jej manžela. Asi aj preto bude personál paláca radšej spomínať na prezidenta. Jeho manželka od zamestnancov vyžadovala striktnú disciplínu. „Pani Chiracovej sa neodporuje,“ platilo za múrmi paláca. Posledné slovo mala vraj aj v rodine. Vyslúžila si tým prezývku „cisárovná Šiši“ (kombinácia Sissi a Chirac).
V posledných voľbách podporovala v kampani kandidáta pravice Nicolasa Sarkozyho a novozvolený prezident to viackrát verejne ocenil. Na rozdiel od Chiraca, ktorého vzťahy so Sarkozym neboli práve jednoduché, ona bola tou, ktorá spájala.
Bernadette Chodron de Courcel povedala Chiracovi „áno“ v marci 1956, dva roky potom, čo sa zoznámili na parížskej vysokej škole politických vied, známej „Sciences-Po“. Chirac jej vtedy sľúbil, že možno raz bude aj ženou prefekta. Svoj sľub nesplnil, namiesto toho sa však po jeho inaugurácii v roku 1995 stala princeznou Andorry.
(čtk, toh)
Nicolas Sarkozy
28. januára 1955: narodil sa v Paríži.
1983: stal sa starostom v Neuilly sur Seine.
1988: stal sa poslancom a začal pracovať pre Jacqua Chiraca a Edouarda Balladura.
1993: vo vláde Edouarda Balladura sa stal ministrom financií.
1995: podporuje Balladura v prezidentských voľbách.
1997: vracia sa k Chiracovi.
1999: vedie Združenie pre republiku v európskych voľbách. Neúspešne, strana získala len 12,8 %.
2002: vo vláde Dominiqua de Villepina sa stáva ministrom vnútra.
november 2006: oficiálne ohlásil svoju kandidatúru na prezidenta a začal s kampaňou.
