Jeruzalem je síce dodnes fyzicky, nábožensky, kultúrne aj sociálne rozdelený. Izraelčanom to však nebráni, aby oslavovali 40. výročie jeho zjednotenia. Ich arabskí susedia oslavy odmietajú a hovoria o krivdách, ktoré ich sprevádzajú od roku 1967, keď židovskí vojaci vstúpili do východného Jeruzalema a dobyli ho pre Izrael.
Dávidove hviezdy v oknách
V židovskej časti mesta sú v oknách vyvesené izraelské zástavy, nechýbajú ani na oknách áut. V arabskej časti je ticho. Miestni oslavy Dňa Jeruzalema, ako židovskí Izraelčania nazývajú spomienku na dobytie jeho východnej časti, bojkotujú.
Toto mesto je síce zjednotené administratívnym a podľa medzinárodného spoločenstva sporným rozhodnutím izraelskej vlády z roku 1980, ale vo svojej podstate zostáva mestom dvoch miest, troch monoteistických náboženstiev a hlbokej, neprekonateľnej nedôvery.
Je tiež symbolom neschopnosti a neochoty civilizovane vyriešiť izraelsko-arabský konflikt a rozťať uzol národných, náboženských, mocenských i územných motívov, ktoré z tohto mesta robia asi najdiskutovanejšiu aglomeráciu na svete.
Jeruzalem je najväčším izraelským mestom a Izraelčania ho označujú za svoju metropolu. Ostatné krajiny však za hlavné mesto považujú skôr Tel Aviv. Majú v ňom preto aj svoje ambasády. Mnohí Izraelčania to chápu za urážku, ale aj neschopnosť ich vlády vyriešiť medzinárodný štatút mesta.
Len málokoho asi prekvapilo, keď súčasné oslavy odignorovali veľvyslanci väčšiny krajín vrátane štátov Európskej únie, ako aj inokedy silnej izraelskej opory - Spojených štátov.
Chudobné mesto
Darmo starosta Jeruzalema Uri Lupolianski nariekal, že títo veľvyslanci rovnako ako Jeruzalem tým neuznávajú aj celý Izrael. Ako diplomat musel vedieť, že pozvanie na oslavy prijať nemohli. Aspoň tak mu to vysvetlili v jednej z televíznych debát na tému Jeruzalem.
Komentátori si myslia, že Jeruzalem má iné problémy. Mesto je jedným z najchudobnejších v Izraeli, prácu i slušnejšie bývanie hľadajú mladí perspektívni ľudia radšej mimo neho.
Naopak, sťahujú sa doň početné ultraortodoxné rodiny a zabezpečujú tak židovskú väčšinu mesta (zo 720–tisíc obyvateľov je 66 percent Židov). Mestu však neprinášajú ani korunu. Nie sú ani veľmi tolerantní, a tak sa sekulárni Izraelčania v meste neradi zdržujú.
Ešte horšia ekonomická a sociálna situácia je v arabskej časti. Tamojší obyvatelia odmietajú voliť do zastupiteľstva, a preto majú minimálny vplyv na rozhodovanie a sú čoraz izolovanejší bezpečnostným múrom, ktorý sa tiahne časťou mesta.
Na oslavách mesta politici rozprávali veľa o podpore „zlatého“ Jeruzalema. Premiér Ehud Olmert, ktorý sa do vysokej politiky dostal práve z postu starostu tohto mesta, chce rozšíriť hranice mesta, napumpovať doň nové peniaze a možno aj vystavať ďalšie sporné židovské osady. Obyvatelia mesta však hovoria, že keď mohol, veľmi nepomohol.
Status Jeruzalema je stále nevyriešený
Podľa pôvodných plánov na vytvorenie židovského a arabského štátu z roku 1947 mal zostať Jeruzalem pod správou OSN. Plán sa však nerealizoval a po prvej izraelsko-arabskej vojne v roku 1948 sa mesto rozdelilo na západnú - izraelskú a východnú - jordánsku časť. Rozdelenie mesta sprevádzalo vyháňanie obyvateľstva na obidvoch stranách. Počas šesťdňovej vojny v roku 1967 Izrael získal kontrolu nad východným Jeruzalemom, pripojil ho k svojej časti.
V roku 1980 prijal Knesset zákon o nedeliteľnosti Jeruzalema. Tento krok odsúdila rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN. Anexiu východného Jeruzalema svet nikdy neuznal. Jeruzalem by za svoje hlavné mesto chceli aj Palestínčania, ktorí sa pokúšajú o vytvorenie svojho štátu.
(mik)
;)
Autor: Tel Aviv
