Zamestnankyňa slovenského veľvyslanectva vo Švajčiarsku mi navrhla v bernskej rezidencii - za hrubým sklom s výhľadom na Alpy - prečítať krajanom z môjho nového románu o uzavretom kozmose slovenského mestečka v päťdesiatych rokoch.
Akoby sa odvtedy veľa nezmenilo.
Čítačka je pre mňa bežnou honorovanou prácou. „Umelcom dávame kyticu kvetov alebo fľašku vína, ale veď si posedíme s krajanmi,“ vábila ma. Nakoniec sa objavil zvláštny fond pána veľvyslanca, z ktorého by sa dalo čosi odkrojiť.
Na môj návrh zorganizovať verejné vystúpenie, napojiť sa na švajčiarske kultúrne inštitúcie, ktoré zabezpečia normálny honorár aj miestnosť a bude to pre švajčiarske publikum po nemecky, v reči, v ktorej píšem, reagovala pobúrením: „Škoda, že ste sa zradikalizovali.“
Poučenie: Seď za pecou, uspokoj sa s kvietkami, s cudzími sa nestýkaj, zostaneš síce malá, zato naša.
Šírenie slovenskej kultúry si asi musia vziať na starosť Švajčiari - bez agorafóbie a diplomatických platov, s helvétskym suchárstvom, a literatúra nebude doplnkom ku klobáske a vínku, ale náplňou večera.
Autor: Irena Brežná (Autorka je spisovateľka)
