Kedysi dávno, v päťdesiatych rokoch, sa o pekné postavy musel postarať sám. S tým žiadny problém evidentne nemal.
Obrátil sa rovno na Luisa Buňuela. „Mal som neuveriteľnú odvahu. Hral som v divadle, bol som neznámym hercom. Skúsil som ho pozvať na večeru. Najprv mi poslal telegram, že nemôže prísť. Potom mi však znepokojený zavolal: Dostali ste môj telegram?“ – spomína Piccoli v časopise Premiere.
Stali sa priatelia a Piccoli dostal úlohu v Buňuelovom filme Smrť v tejto záhrade. O pár rokov prišlo Godardovo Pohŕdanie s Brigitte Bardotovou, ale zásadné úlohy možno u Piccoliho počítať od roku 1970. Do kina prišli Veci života. Jednoduchá zápletka, zložité maličkosti.
Režisér Claude Sautet zvykol svoj film opisovať ako príbeh o mužovi, ktorý havaroval. Keby sa vraj pustil do podrobností, zamotal by sa. Rozhodujúca je v ňom sekunda umierania. Elasticky sa natiahne, Piccoliho postava v ňom stihne prehodnotiť svoje vzťahy k manželke (Romy Schneider) a milenke.
Vzápätí sa ohlásil Marco Ferreri. Piccoli už s ním robil, nechal sa presvedčiť deviatimi stranami scenára Dillinger je mŕtvy. Veľká žranica z roku 1973 mala väčší ohlas. Z veľkej časti negatívny - ľudia začali váhať, kam Piccoliho zaradiť.
„Sautetovo kino bolo jasné, šľachetné, dojímavé. To Ferreriho zas mučivé, bláznivé, nepochopiteľné. Bolo úžasné plávať medzi dvomi rozličnými svetmi. No, napokon, boli naozaj také odlišné?“ pýta sa Piccoli v rozhovore pre Studio.
Buňuel, Sautet, Ferreri, Masstroianni boli Piccoliho najväčší kamaráti. Piccolimu chýbajú. Aj tak vraj sa vie stále tešiť a byť „šťastným blbcom“. Minulý rok nakrútil s Manoelom de Oliveirom film Belle toujours, akúsi parafrázu na Buňuelovu klasiku Kráska dňa, v ktorej hral ešte v roku 1967.
No a naposledy dokončil film s Kurdom Hinerom Saleemom Pod strechami Paríža. A keďže si myslí, že nikdy nebol skutočnou hviezdou a jeho filmy poriadne nezarábali, ani teraz sa nebojí: „Niektorí herci proti tomuto filmu protestovali, vraj naň nikto nepôjde. No pozrite sa na Ferreriho. Prvé tri týždne naň nebýval nikto zvedavý. No tridsať ďalších rokov áno.“
Autor: kk
