Videli sme sa ako seriózni akcionári trpezlivo čakajúci na pravidelné dividendy. Akcie mali v jednej chvíli na vtedajšej kváziburze hodnotu vyše 4 000 Sk za kus – spolu skoro päťdesiattisíc čerstvo kapitalistických korún.
Pár mesiacov na to sa predávali za vyše tritisíc, potom dvetisíc. Niekedy v čase, keď bola hodnota tesne nad tisíckou, rozprával som o našom akcionárstve bratrancovi z Anglicka, vtedy asi ôsmakovi. „Prečo ste ich nepredali, keď začali klesať?“ opýtal sa. „My ich predsa držíme dlhodobo, lebo fabrika má perspektívu,“ vysvetľoval som. „No jasné, keby ste ich boli vtedy predali, dnes ste tých perspektívnych akcií mohli mať štyrikrát toľko.“
Aha! Takto to teda funguje... Dôchodok bratrancovho otca závisel už vtedy práve od hodnoty jeho akciového portfólia, môjho otca vtedy nie.
Keď som neskôr strávil rok v Británii, v dennej tlači boli pohyby na burze oveľa prominentnejšie, spolu s niekoľkými ďalšími ekonomickými témami. Ľudia totiž boli naučení, že ich hmotná situácia môže veľmi kolísať podľa trhu práce, výšky úrokových sadzieb, akcií či trhu nehnuteľností.
Zažili už, čo je to boom i výrazný pokles na burze; čo znamená, keď im zo dňa na deň výrazne stúpne splátka hypotéky pre zmenu úrokových sadzieb. Nám takáto skúsenosť, keď človek pocíti na vlastnej koži nafukovanie realitnej bubliny či jej prasknutie, chýba. Ako pohne našimi očakávaniami od druhopilierovej budúcnosti prudší pohyb na trhu s cennými papiermi?
Možno je čas zamyslieť sa, či sa nehodí pridať v rámci kurikulárnej reformy k výtvarnej, estetickej, etickej, ekologickej aj ekonomickú výchovu.
Autor: Andrej Salner
