berú prácu a my sme na ulici...“
Pamätám sa na jeden večer, keď bol v telke Jean-Marie Le Pen. Pýtali sa ho, akým by chcel byť prezidentom. „Každý dom má okná a dvere. Mali by sme ich používať. Mali by sme používať svoje hranice, ak sa nechceme stať otrokmi vo vlastnom dome. Cudzinci nám berú prácu a my sme na ulici...“
Nedopozeral som to. Le Pen oprášil svoju pesničku z minulých volieb. Nemyslel som, že by to mohlo niekoho ešte presvedčiť. Asi to bola chyba, že som si nevypočul všetko. Le Pen sa ku mne vrátil ako bumerang. Na druhý deň som hodinu pred polnocou vystupoval zo stanice. Na konci schodiska stál tackajúci sa päťdesiatnik s rozopnutým rázporkom na nohaviciach. Razil z neho alkohol, v ruke držal igelitku a pofajčieval. Okoloidúcich prepadával otázkou, či náhodou nemajú doma voľnú posteľ, že si chce pospať.
Nastúpil do môjho autobusu a spolu s ním aj manželský pár. A žobrák im začal klásť čudné otázky.
- Pracujete?
- Áno, odpovedali lámanou francúzštinou.
- Odkiaľ ste?
- Z Indie.
- Páči sa vám Francúzsko?
- Je to pekná krajina.
- Kradnete nám prácu!
Manželia sa ani nepohli, nastalo ticho. Žobrák sa obrátil na mňa. Asi si o mne myslel, že som Francúz. Možno mu na to stačilo, že som beloch. Hodil po mne sprisahanecký pohľad a pokračoval: „Vravia to v televízii.“
Bránili sa.
- Mali by ste sa vrátiť, pokračoval, akoby nič vážne nepovedal.
- Zvykli sme si tu a narodili sa tu aj naše deti, hovorí dvojica.
- Vezmite ich so sebou...
Ďalej dialóg nepokračoval. Autobus zastavil pred radnicou a on vystúpil. Nevychádzal som z údivu. V niekoľkých minútach som mal pred sebou celý problém s emigrantmi a prisťahovalcami.
Nie je to tak dávno, čo Francúzsko otváralo svoje hranice (nielen dvere, ale aj okná), lebo hľadalo pracovnú silu, ktorá by pomohla hospodárstvu. Najčastejšie išlo o stavebníctvo a špinavé práce, kde nebolo treba vzdelanie. Našli ich. Navraveli im, že môžu žiť v raji na zemi. Prišli a začali pracovať. Tešili sa, a hoci dostávali minimálnu mzdu, bolo to viac ako to, čo by dostali doma. Začali veriť, že prišli do raja. Pomaly prestávali myslieť na návrat domov. Zapustili korene, začali si zakladať rodiny a vychovávať deti. Chceli ich vychovávať tak, ako to robia domáci.
No zrazu prišlo vytriezvenie a zistili, že sa to nedá. Za ich prácu im nikto nepoďakoval. „Veď pláca je tiež istý druh poďakovania a vytvoriť prostredie hodné označenia raja, bola naša zásluha!“ navráva si mnoho domácich. Málokomu z nich napadne, že títo ľudia patrili medzi najodvážnejších a v istom zmysle najlepších vo svojej krajine, medzi ľudí, na ktorých mohol dnes stáť demokratickejší štát.
O dôvodoch ich prisťahovalectva sa vie dnes len toľko, že ich domovina je rozvojová krajina. Lenže keď sa s domácimi rozprávate o rozvojových krajinách, skôr či neskôr zistíte, že to je každá krajina, ktorá nie je pred piatou mocnosťou sveta. Nie jeden prisťahovalec rozmýšľal odísť. Mnohí sa však dostali do slepej uličky. Majú deti, ktoré nikdy neboli pripravované na život v rozvojovej krajine, nech už to znamená čokoľvek. Vziať ich so sebou by znamenalo ublížiť im.
Bojím sa takého myslenia. Bojím sa, že sa tak budeme správať k ľuďom, ktorých k nám pozveme, lebo budeme potrebovať len „tupých“ robotníkov. Bojím sa, že ich bude môcť ponižovať aj obyčajný žobrák, len preto, že on je príslušníkom nejakého „lepšieho“ národa.
Viem, že pripisovať takýto úmysel všetkým Francúzom je veľmi hlúpe. Stretávam medzi nimi príliš výnimočných ľudí, aby to bola pravda.
Autor: Marek Varga
