ii bola nezamestnaná, keďže školu zrušili. Privyrábala si šitím šiat pre bábiky, plánovala podnikať v tejto oblasti. Dobrovoľne viedla kluby pre nezamestnaných, neskôr pre delikventnú mládež, zamestnali ju na úrade práce. Po štyroch rokoch ju prepustili, vraj preto, že robila nadštandardné aktivity. Stále viedla kluby pre nezamestnaných, ktoré pod úrad práce nepatria. Pár mesiacov pracovala vo Francúzsku. Po návrate pôsobila vo Všeobecnej úverovej banke, mala na starosti vzdelávanie. Potom si otvorila čajovňu v Istropolise a založila firmu. Začala sa venovať mediálnemu poradenstvu, komunikačným stratégiám, krízovému manažmentu. Najskôr začala radiť Robertovi Kaliňákovi. Premiéra Roberta Fica pozná asi päť rokov, dnes je jeho mediálnou poradkyňou. ĽUBICA MIŽIČKOVÁ.
Kedy ste sa spoznali s Robertom Ficom?
„Asi pred piatimi rokmi, ale nepamätám si, pri akej príležitosti. Myslím, že vtedy som spolupracovala s Robertom Kaliňákom, a tak nejako sme sa zoznámili. Premiéra vždy zaujímal môj názor zboku, na jeho vystúpenia, pôsobenie. Ja som mu ho povedala, aj v situáciách, keď sa mu to nepáčilo. Podľa mňa je naša spolupráca dlhodobá aj preto, že môj názor nie je vôbec servilný.“
Zmenilo sa premiérovo správanie oproti jeho vystupovaniu v opozícii?
„Keď ste v opozícii, poslanie médií a orientácia opozície v zmysle istého stráženia je zhodná. Z chodníka sa vždy lepšie kričí, ako keď to máte robiť. Vtedy to správanie bolo efektívne na to, aký cieľ sa mal dosiahnuť. Teraz sa to správanie bude posúvať do väčšej pragmatickosti a pohody. Premiér má zvláštny štýl a aj mne trvalo dosť dlho, kým som si naňho zvykla. Vždy máte možnosť sa rozhodnúť, ako zareagujete. Buď idete do konfliktu, alebo si to premyslíte a urobíte to inak. Pán premiér má svojský štýl humoru.“
Humoru?
„Áno, on je dosť vtipný človek a veľký recesista, hoci to navonok tak vôbec nemusí vyzerať. Forma jeho komunikácie sa niekomu nemusí pozdávať. Jeho štýl je, ako keď robíte pukance. Dáte to na panvicu a začne to strieľať. Na to si treba zvyknúť. Nie všetko, čo vybuchne, je výzva v smere konať. Ak on niečo povie a druhá strana je v pohode, zoberie to ako informáciu, ak nie je v pohode, vznikne panika.“
Čiže novinári nie sú v pohode a každú informáciu prijmú ako výzvu konať?
„Posledná podobná situácia vyústila do diskusie o práve na opravu. Nehovorím, že som neodporúčala niečo iné, ale môj dosah nie je taký, že, čo poviem, to je. Premiér si nechá predložiť alternatívy a rozhodne sa.“
Aké riešenia ste ponúkali?
„Hovorila som, že to, ako informujú médiá, nie je len záležitosť premiéra a vlády, ale všetkých občanov, že aj za Dzurindovej a Mečiarovej vlády bol tento problém a že s tým majú skúsenosti aj umelci a podobne. Pán premiér sa svojou technikou pukanca rozhodol hovoriť o sebe, lebo väčšina národa tomu rozumie. Ja som povedala, že sotva to dá do roviny, že je to páchané len na ňom, médiá sa k tomu postavia tak, že je to subjektívne, čo sa aj stalo.“
Ste teda spokojná s tým, ako to odkomunikoval?
„Veci posudzujem z hľadiska úmyslu aj dôsledku. Úmysel nebol zlý, chcela sa vyvolať diskusia a dôsledok je taký, že sa o tom debatuje. Minulý týždeň som o tom hovorila so syndikátom novinárov. Pani predsedníčka mi povedala, že za desať mesiacov ministerstvo kultúry nikdy tak intenzívne nespolupracovalo so syndikátom ako teraz.“
Syndikát však nie je reprezentatívna inštitúcia zastupujúca novinárov.
„Snažme sa tváriť, že je.“
Ale nie je.
„Ale keď to premiér povedal, tak sa vám citáty syndikátu novinárov hodili.“
Citovali sme hlavne zahraničného experta.
„Prišiel však na pozvanie syndikátu novinárov. To sa nedá oddeliť. Vtedy to už zrazu malo tú autoritu.“
Prečo vzťah premiér – novinári nefunguje?
„Funguje tak, ako funguje. Médiá však skôr idú po forme ako po obsahu.“
Forma nie je dôležitá? Prečo, keď prídeme na tlačovú besedu, opýtame sa normálnu otázku, na ktorú čakáme normálnu odpoveď a namiesto toho dostaneme „no, už sa teším na vaše titulky“ alebo „to len vás môže zaujímať“, alebo „pýtate sa hlúposti ako vždy“. To je nutné?
„Nie je to nutné. Každý už vyložil karty na stôl a teraz príde fáza, že sa to začne upratovať.“
Čiže premiér už nepovie, že ľutuje Slovenský rozhlas za to, aký redaktor tam pracuje?
„To neviem, do takých detailov nejdeme.“
Priznávate teda, že istú časť viny má aj premiér?
„V komunikácii sú vždy dve strany.“
Prečo však premiér tak podráždene reaguje a rozruší sa?
„To je otázka temperamentu a postoja, ale myslím si, že u premiéra by sme to nemali riešiť. On je predseda vlády, ktorý má presadzovať programové vyhlásenie. Ja som poradca, ktorý mu hovorí o rizikách, do ktorých ide, a on sa rozhoduje. Novinári by mali byť na tom tak, že sa prestanú až tak zaoberať formou a pôjdu po obsahu. Na syndikáte som zisťovala vzdelanostnú úroveň novinárov a zistila som, že väčšinou sú stredoškoláci. Na strednej škole sa neučia, čo je to žurnalistická etika.“
V SME, ale aj v iných médiách to tak nie je. Nie je to reprezentatívne.
„V biznis protokole sa hovorí, že ak sa niekto nespráva tak, ako by sa mal, tvárim sa, ako keby sa správal. Medzi podnetom a reakciou je vždy nejaký priestor, keď sa môže človek rozhodnúť. Úmysel by mal ísť po podstate veci. Keď je niekto autorita, mal by som to rešpektovať a robiť si svoju robotu a mal by som sa chcieť niečo dozvedieť. Keď nesúhlasíte s tým, že novinári majú nižšie vzdelanie, tak sa potom odvolávam na ich intelekt a nemôžu sa nechať vyhecovať nejakým premiérom.“
Ale my sa nenechávame vyhecovať, len informujeme, že je premiér podráždený. Príkladom je otázka, prečo sa stretol s Vladimírom Mečiarom v Elektre. Tá otázka nebola v poriadku?
„Bola v poriadku.“
Prizná premiér niekedy chybu?
„Samozrejme. Keby ste sa ho dnes spýtali na noc, keď Smer vyhral voľby, aj on, aj Silvia Glendová by vám povedali, že to nebolo najšťastnejšie. Ja som tam bola a viem, že tá situácia bola neštandardná. Úmysel však nebol taký, ako to vypálilo. Hovorila som aj Kaliňákovi, aby niekto išiel von, riešilo sa to, čas bežal a nakoniec vyšli až ráno. Čas, ktorý ubehol, kým sa to priznalo, bol na môj vkus trochu dlhý.“
Premiér nedávno urazil šéfa Peugeotu, keď o ňom povedal, že je klamár. To ako hodnotíte?
„K tomu sa nebudem vyjadrovať, nebola som tam, informácie mám skreslené.“
Prvý rozhovor dal premiér týždenníku Slovo. Bola to vhodná voľba na prvý veľký printový rozhovor?
„Dať prvý štátnický rozhovor Slovu bolo správne, ale mne osobne sa nepáčil. Rozhovor sa mal viesť v intenciách toho, že Slovo stojí 19 korún a 50 halierov, čítajú ho ľavicovo orientovaní intelektuáli, čiže, čo je to sociálny štát, aké sú vízie, aké plány, čo to znamená po ôsmich rokoch pravicovej vlády, zmena prístupu k hodnotám a podobne.“
Prečo premiér odmieta pozvania do televíznych relácií?
„Formáty, ktoré sú tam, mu nedávajú priestor na to, aby prezentoval, či sa mu darí plniť programové vyhlásenie vlády a sú nekreatívne. Osobne si však myslím, že by do médií mohol chodiť viac. Keď si však pozriem jeho program, je to naozaj dosť náročné.“
Aký formát by sa vám páčil?
„Napríklad, keby diskutoval aj s premiérom inej krajiny Európskej únie. To, že nechce ísť do konfrontácie s opozičnými politikmi, je jeho voľba.“
Pred voľbami Fico kritizoval Dzurindu, že s ním nechce debatovať, dnes je to opačne.
„A poznáte zásady politického boja? Keď si niekoho nahovárate a randíte, správate sa takisto, ako keď je bežný štandardný všedný život? Niežeby sa mi to páčilo, ale to ja už neovplyvním. Čo s tým?“
Teda uznávate, že sa musíte vyrovnať s tým, čo Smer hovoril predtým a čo hovorí teraz, po nástupe do vlády, keďže sú tam rozpory?
„Po zápase pred voľbami by som urobila veľkú čiaru, lebo potom už ide o programové vyhlásenie vlády a na to sa to sústreďuje. To, ako sa dostal po tú čiaru, to by som neriešila.“
Tú čiaru novinári nemajú radi.
„To mi je jasné. Ale pred tou čiarou sa všetci ruvali o to, aby sa dostali za ňu a sľubovali, čo mohli. Teraz sú tu aj koaliční partneri a niečo z toho, čo ste sľúbili, musíte vyhodiť. Viem, že môže byť rozpor medzi tým, čo hovorili predtým a čo sa dostalo do programového vyhlásenia. V rámci politického boja, všetci všeličo sľubujú. Záväzné je programové vyhlásenie.“
Ide o to, či by ten zápas o voliča nemal byť pravdivý.
„S pravdou by som nenarábala.“
S populizmom?
„Ani s populizmom. Pravda je farebná loptička. Dôležitejší ako pravda je vzťah. Ak si chcem s niekým budovať vzťah, dám svoju pravdu bokom a počkám si na svoj priestor.“
Ste spokojná s prácou Silvie Glendovej?
„Posledné tri týždne som s ňou viac spokojná ako predtým. Nikdy som s ňou nemala žiadny konflikt, ani sme neboli v rozpore a vždy sme spolu komunikovali. Keď som sa stala premiérovou poradkyňou, pochopila som, že na jeho obraze sa podieľa aj hovorkyňa. Od začiatku som jej navrhla, že na tom môžeme popracovať. Napríklad, keď bola v New Yorku, v OSN a žula žuvačku, hneď som jej poslala esemesku, že to vidím. Dnes sa stretávame pravidelne a myslím, že už je to aj vidieť. Je veľmi rozumná a chce na sebe pracovať. To, že bola roky v Smere a pracovala s ľuďmi, ktorí sa chceli dostať za tú čiaru, ju ovplyvnilo a zmena správania si teraz logicky vyžaduje vedomú účasť.“
Volíte Smer?
„Volila som teraz Smer.“
Prečo?
„Môj dôvod je veľmi široký a skôr filozofický. Myslím si, že tempo, ktoré nasadili Dzurindove vlády, bolo pre spoločnosť príliš rýchle a tí obyčajní ľudia, tá väčšina, to nemohla stíhať. Mne sa tu v Bratislave žilo celkom fajn. Smer som nevolila preto, že som ľavicovo orientovaná alebo, že sa mi ich program páči, ale chcela som zmenu.“
