Dokáže si ich spestriť sama, alebo sa o to vždy niekto postará. Za najkrajšie považuje tie, keď sa vyberie domov za rodičmi a svojím psíkom Jackiem.
Je ťažké opísať len jeden víkend, lebo každý je niečím zaujímavý. Posledné víkendy som napríklad trávila v divadle Aréna, lebo som mala pred premiérou operety Pod cudzou vlajkou. Asi sa to nezdá príliš zaujímavé, ale pre mňa to bolo akési uvoľnenie, aj napriek tomu, že to bola práca.
Spoznala som veľa nových skvelých ľudí, takže o zábavu bolo postarané. Skúšali sme niečo vyše mesiaca, čo je oveľa kratšie oproti tomu, keď sa skúša muzikál. Ten zvyčajne nacvičujeme asi tri mesiace. Po premiére prišiel pokoj a voľno. Keď si človek zvykne na určitý denný pracovný plán a zrazu príde voľno, je to zo začiatku milé, ale potom sa začnete nudiť. A tak to funguje aj u mňa.
Slovo víkend sa možno nedá ani opísať ako voľno, lebo v umeleckej brandži sa na to ohľad veľmi neberie. Voľno-nevoľno, sviatok-nesviatok, hrá sa. Keď si na to zvyknete, tak je vám to jedno a po čase vám to aj vyhovuje.
Tým, že herci sa považujú za nočných ľudí, chodím neskoro spať. Pre mňa sa deň začína až večer. Nie som ten typ človeka, ktorý vymetá nočné bary a diskotéky. Keď už si idem niekam sadnúť s kamarátmi a kolegami po predstavení, je to v blízkosti divadla alebo cez leto do centra Starého Mesta. Skôr som sediaci rečník a rada sa pozerám na ľudí, ktorí sa vedia zabaviť tancom. A viem sa skvelo zabaviť aj napriek tomu, že netancujem.
Dokonalý víkend by bol asi vtedy, keby mal deň tridsaťšesť hodín, aby som mala na veci pokoj a čas. Aby som sa mohla dosýta vyspať. Aby som mohla robiť milión iných vecí. A aby možno trval dlhšie ako len dva dni. Veľmi by som chcela cestovať a spoznávať svet, no to by som musela hrať od narodenia a zarábať, aby som si to mohla dovoliť. Ale jednu cestu si môžem dovoliť vždy. Domov. Vždy sa teším na krásny víkend, keď nasadnem do auta a vydám sa smerom na Malacky. Užívam si túto chvíľu, lebo je pre mňa vzácnosť ísť na víkend k rodičom. Som asi jedna z mála, ktorá má to šťastie, že Malacky sú tak blízko a nemusím cestovať až niekam na druhu stranu Slovenska. Aj keď to nie je ďaleko, mám pocit, že som v úplne inom svete, ďaleko od Bratislavy, kde zrazu na vás ľudia nemajú dosah. A aj keď niekto zavolá, je celkom milé povedať, že ste momentálne mimo. Vždy sa teším na rodičov, lebo ma vítajú plní optimizmu a v očakávaní, čo mám nové, keďže už žijem v Bratislave. Čaká ma tam aj môj psík Jackie, ktorého som im zo začiatku len prepožičala na pár víkendov pre divadlo, až tam nakoniec zostal. Na jednej strane mi tu veľmi chýba, ale na druhej, viem, že je mu tam lepšie, a preto sa aj teším. Mamina vždy úžasne navarí, a to sa páči nielen mne.
Dokážem prežiť pekný víkend aj v Bratislave. Keďže sa nám už oteplilo, nedám dopustiť na in line korčule a hrádzu. Voľakedy som to brala ako vážny šport a jazdila som denne asi deväť kilometrov. Teraz je to pre mňa skôr zábava a chodím len vtedy, keď mám s kým a rekreačne si zajazdíme tých šesť kilometrov. Rada si napríklad posedím s kamarátmi niekde v meste na terase. Alebo sa len tak poprechádzam po Starom Meste, ktoré mám rada. Teším sa do zoo a veľmi sa teším na leto, keď už nebudem premýšľať nad tým, či je, alebo nie je víkend a vyberiem sa niekam k vode na slniečko. A hlavne budú prázdniny. Aj divadelné.
(zš)
