é dôsledky prenášajú na deti aj na vnukov. Časť spoločnosti bude holokaustom ešte dlho ovplyvnená. Očití svedkovia doby ešte žijú, takisto aj generácia, ktorá vojnu nezažila, ale pozná ju z filmov, školských násteniek, z učebníc. Našťastie, v posledných rokoch prestala byť vojna všadeprítomná. No bolo by chybou zabúdať a ignorovať príbehy, ktoré sa zatiaľ ukrývajú v živých ľuďoch. Aby ľudstvu nevynechávala pamäť, vznikli viaceré projekty tzv. orálnej histórie - zaznamenávania vojnových spomienok na videozáznamy. Ak uvážime, že na vojnu sa dnes pamätajú tí, čo mali vroku 1945 aspoň 6 - 7 rokov, teda ľudia narodení okolo roku 1938 - 39, a samozrejme tí ešte skôr narodení, dá sa predpokladať, že na Slovensku žije vyše 660-tisíc pamätníkov vojny.

Oral history

V pozadí projektov orálnej histórie stál u nás na začiatku Martin Bútora z Inštitútu pre verejné otázky. "Projekty boli dva. Prvý je naozaj spojený s Amerikou a 'doviezol' som ho ja, robili sme ho v Nadácii Milana Šimečku," vraví Bútora. "Ide o videosvedectvá Židoviek a Židov, ktorí prežili holokaust, spolu ich je 149. Bol som koordinátorom projektu a kľúčovou osobnosťou v tíme bol vtedy etnológ Peter Salner, dnešný predseda bratislavskej židovskej obce. Nadácia už plánovala zaoberať sa aj osudmi Židov, ale spočiatku sme uvažovali len o audiosvedectvách."

Aktivita Šimečkovej nadácie bola súčasťou programu pri Yaleovej univerzite. Dnes už má 25 rokov, obsahuje okolo

4300 nahrávok - čiže vyše desaťtisíc videohodín z USA a 12 ďalších krajín vrátane Argentíny, Belgicka, Francúzska, Nemecka, Izraelu a Veľkej Británie. "Celosvetový projekt sa pôvodne zrodil ako lokálna iniciatíva," vraví Bútora. "Laurel Vlocková, žurnalistka z New Havenu, si uvedomila, ako málo vie o tých, čo prežili a žili v susedstve. Oslovila teda psychiatra Doriho Lauba z Yale University, ktorý bol sám dieťaťom holokaustu, aby spolu začali zaznamenávať svedectvá."

Nakrútili ich okolo dvesto, a potom sa obrátili na Geoffreyho Hartmana, profesora anglickej a americkej literatúry na univerzite, aby im pomohol rozhovory uložiť v depozite knižnice. A tak v roku 1982, s pomocou Charles H. Revson Foundation a vďaka daru rodiny Fortunoffcov vznikol archív s názvom Fortunoff Video Archive for Holocaust Testimonies. "Hartman, ktorý projekt priviedol na univerzitu, poznal mňa a moju ženu, sociologičku Zoru Bútorovú - prostredníctvom našich textov a prednášok," spomína Martin Bútora. "Prvé stretnutie inšpirovala psychologička Alice Cohn-Guinotová. Vtedy som bol rok na študijnom pobyte na Princeton University." Svoju rolu zohralo aj to, že pani Alice je rodáčka z Prešova. Sama má za sebou fascinujúci príbeh, jej rodina emigrovala z Československa za Krištáľovej noci už na jeseň 1938. Žena pána Hartmana pochádza zasa z Bratislavy. "Vďaka americkej inšpirácii sme sa odhodlali na videosvedectvá, z čoho sme pôvodne mali určité obavy. Dnes sme, myslím, všetci radi, že sa to urobilo takto."

Vďaka Yale získali aj financie a univerzita zorganizovala výcvik asi osemčlenného slovenského tímu.

S konkurenciou sa dohodli

"Pomohol nám tiež izraelský tréner Nathan Beyrak, ktorý už takýchto rozhovorov urobil vari štyristo a vedel, ako ľudia reagujú. Samozrejme, kľúčový bol tím, kde boli ľudia, ktorí vedeli, aké dôležité je uchovávať pamäť a boli projektu plne oddaní."

Pokiaľ ide o osud nahrávok, existovali vždy tri exempláre. Jedna kazeta je uskladnená v Yale, druhá v Nadácii Milana Šimečku, tretiu dostal každý účastník projektu. Mimochodom, žien bolo viac. Yalskej iniciatíve konkuroval neskôr Spielbergov projekt, no podarilo sa dosiahnuť, aby sa s jeho aktérmi navzájom rešpektovali, čo je podľa Bútoru na Slovensku nie vždy bežné.

Predseda Židovskej náboženskej obce Peter Salner, ktorý sám rozhovory nakrúcal, vraví, že pre mnohých malo ich rozprávanie očistnú funkciu. Podaktorí ochotne vyrozprávali svoju story pre yalský projekt, aj pre spielbergovcov. Pritom hovoriť o prežitej tragédii nie je jednoduché. "To je veľmi individuálne," vraví Salner.

"Mnohí o tom rozprávali prvýkrát pre nás. Keď sa prelomila bariéra, často o tom chceli hovoriť stále. Potrebovali si konečne vyčistiť mozog, vyliať zo seba tú špinu, myslím špinu v zmysle utrpenia, ktorá v nich bola. Konečne boli schopní a ochotní o tom rozprávať aj svojim deťom. Keď potom prišiel Spielberg, mnohí ľudia úplne prirodzene pokračovali v sebačistení i sebatrýznení zároveň."

Svoj príbeh vyrozprával pre viaceré projekty oral History aj publicista Juraj Alner. "O dramatických zážitkoch sa spravidla hovorí, o extrémne dramatických nie," vraví. "Dlho som odmietal vytiahnuť na svetlo svoje detské spomienky, práve tie poznačia človeka najintenzívnejšie. Po prvý raz ma na to prehovorili na stredoeurópskom seminári v Berlíne asi v roku 1992, kde som prednášal o 20. storočí v strednej Európe. Bolo to otvorenie dverí do vlastnej minulosti, študenti to prijali tak emotívne, ako som to prežíval ja a dvojhodinový seminár napokon trval celý deň. Opakované spomínanie v projekte režiséra Spielberga či iných bolo len spresňovanie, triedenie, hodnotenie faktov."

Podľa Salnera je získaný materiál natoľko živý, že bude použiteľný nielen ako ukončené svedectvo o jednej dobe, ale aj ako zaujímavý materiál o ľuďoch, pre lepšiu analýzu ľudského konania." Videozáznamy sa využívajú pri natáčaní dokumentárnych či hraných filmov. "Má to určite význam, no nie veľmi to ovplyvní spoločnosť ako celok," vraví Salner. "Je dobre, keď to zostane aspoň ako spomienka. Aj keby to nijaký iný význam nemalo."

Bolo to o držku

Dvojica moderátorov nahrávok mala ustálený model, väčšinu rozhovorov robil vždy Peter Salner a jedna mladá žena. Zastúpené boli teda obe pohlavia aj rôzne vekové skupiny. Salner vraví, že do projektu bol dosť zatiahnutý. "Veľa mi dal, dosť veľa mi aj zobral. Bolo to skutočne o držku - počúvať dve alebo tri hodiny o utrpení, ktoré ľudia zažili."

Najkratší záznam trval 29 minút, najdlhší 6 hodín. "To už som panej povedal, že stačilo. Nahrali sme to na dva razy. Mali sme k dispozícii trojhodinové kazety. Pokiaľ chcel niekto hovoriť dlhšie, pokračovalo sa inokedy. Išlo aj o akúsi 'hygienu' - pre obe strany."

Ďalší projekt by mal mapovať spomienky záchrancov Židov. "Je to zaujímavá kapitola, záchrancovia slúžia trošku ako alibi tým zlým. A to ma rozčuľuje. Tí, čo bránia slovenský štát, vám jedným dychom povedia, že na Slovensku bolo najviac záchrancov, Slováci boli dobrí. A ja súhlasím. Slováci boli dobrí. Akurát tie svine sa skrývajú za tých dobrých. To mi prekáža."

Dejiny videné zdola

Známy teoretik filmového dokumentu Pavel Branko, ktorý sám prežil holokaust, hodnotí projekty typu oral history ako vcelku zmysluplné - "sú to dejiny videné nie z vtáčej perspektívy, ale zdola, z pohľadu jednotlivca". Zostáva síce otázkou, nakoľko dokážu zmeniť ľudstvo k lepšiemu, no svoje opodstatnenie určite majú - v tom sa zhodujú všetci, ktorí sa zaoberajú zbieraním spomienok na vojnu, ako aj politológovia. Za strohými číslami treba odkrývať príbehy konkrétnych ľudí, lebo majú schopnosť zapôsobiť na mladú generáciu oveľa účinnejšie ako hodiny dejepisu. "Osobné svedectvo jedného žijúceho pamätníka môže ovplyvňovať okolie viac ako odborná historická publikácia," tvrdí Grigorij Mesežnikov. Výpovede tých, čo prežili holokaust, majú svoj zmysel aj preto, že pamätníci vojny z tohto sveta odchádzajú. Ide hlavne o to, aby sa história neopakovala.

Projekt Stevena Spielberga

Je tu príbeh, ktorý treba porozprávať

O pripomínanie tragédie holokaustu sa už niekoľko rokov usiluje aj hollywoodsky velikán Steven Spielberg, ktorý po uvedení svojho filmu Schindlerov zoznam v roku 1993 založil Survivors of the Shoah Visual History Foundation, čiže Shoah - nadáciu pre vizuálnu históriu. Nadácia, ktorá zaznamenala aj rozprávanie pamätníkov na Slovensku, disponuje videoarchívom obsahujúcim viac ako 52-tisíc rozhovorov. Ide o najväčšiu zbierku svedectiev na svete. Okrem iného sa stala základom pre dokument ukrajinského režiséra Bukovského Spell Your Name, ktorý Spielberg, pochádzajúci z Ukrajiny, spoluprodukoval. Iniciatíva vzišla od ropného a železiarskeho magnáta Pinčuka, druhého najbohatšieho muža Ukrajiny. "Prišiel za mnou a povedal mi, že je tu príbeh, ktorý treba porozprávať a toto je ten správny čas," uviedol slávny režisér.

Prieskum

Myslíte si, že sa dožijete vojny alebo iného ozbrojenéhokonfliktu v našom regióne?

zdroj: Agentúta MVK,

prieskum pre denník SME, 2007