ý. V pondelok sa zasa začne predávať v rámci našej edície legendárnych slovenských albumov debut lojzovcov z roku 1985. V čase, keď vyšiel, sa ho predalo vyše stotisíc kusov.
Ako sa stalo, že z partičky inžinierov vznikla kapela mestského folku?
Tomáš Fabor: Pôvodne to boli dve partičky. Jedni boli ekonomickí v Bratislave, okolo Maroša Kochanského vrátane Jožina Štalmaška a Jana Brzáča. Už vtedy sa volali Lojzo a hrali v jednoduchej zostave - harmonika a tri gitary. My sme s Jožom Cillerom študovali na Vysokej škole dopravnej v Žiline. Naša skupina sa volala Slovlik Boys. Ekonómovia mali repertoár, my sme hrali prevzaté skladby, a mali sme pestrejšie nástrojové obsadenie a tiež sme prišli s teplákovým imidžom. Potom sme sa spojili do jednej skupiny.
Ako ste sa stretli?
Fabor: Na zväzáckom školení v Patinciach. Prvý turnus odchádzal a my sme prichádzali. Jeden chalan s harmonikou už sedel v autobuse, ale keď videl, že máme nástroje, tak povedal, že on domov nejde a ešte tam zostal. Bol to Maroš Kochanský. Dopadlo to tak, že sme hrali do rána pre celé osadenstvo.
Vašimi prvými "pódiami" boli bratislavské vinárne, však? Pamätám si, že napríklad u Veľkých františkánov sa stretávali rockeri, ľudia z popu aj džezmeni, ale keď ste tam začali hrať, všetci sa tešili.
Jozef Štalmašek: Bola to ľudová, ale nie poklesnutá zábava a mali sme výhodu v mobilite, nepotrebovali sme žiadnu aparatúru.
Kedy ste si začali uvedomovať, že toto nie je len taká pouličná sranda, ale začína to byť vážna populárna kapela?
Fabor: Trvalo to dlho, takže sme si to nejako naraz neuvedomovali.
Štalmašek: Presne tak, aj keď napríklad na Porte nás videlo tridsaťdvatisíc ľudí a boli nadšení - a to je už trochu iné publikum ako u Veľkých františkánov.
Fabor: A, samozrejme, zlomom bola prvá platňa.
Zmenila nejako váš život?
Štalmašek: Zvýšila nám popularitu. Prestali sme mať súkromie, hrali sme každý víkend, piatky, soboty aj nedele, a aj cez týždeň. A k tomu ešte skúšky.
Fabor: Ale dosť sme hrali aj pred prvým albumom. Najprv sme boli populárnejší v Čechách, kde majú trampské a folkové tradície. V roku 1986 sme mali 134 vystúpení a chodili sme do roboty.
Ako to znášali partnerky a manželky?
Fabor: Ako ktoré. Niektoré to aj nezniesli.
Ako ste nahrávali prvý album?
Fabor: Robili sme ho v štúdiu v Pezinku. Doviezli sme tam dva autobusy kamarátov, päťdesiat litrov burčiaku, dvakrát sme zbehli celý koncert a bolo to nahrané. Začali sme o druhej poobede, o ôsmej už sme sedeli v Bratislave u Veľkých františkánov. S druhým albumom sme sa už hrali dlhšie.
Dali by sa vystopovať nejaké obdobia Lojza alebo to bol skôr kontinuálny prúd?
Fabor: Skôr kontinuálny prúd, ale keď zdrhol Robo Grigorov, tak ostala nevyužitá technika, ktorú používal. Voľný zostal aj manažér Jožo Šebo, tak sa nás ujal. Zrazu sme začali hrávať po štadiónoch a chodili s nami dva kamióny zvukovej a svetelnej aparatúry. Vtedy sme sa stali vlastne popovou skupinou v tej istej rodine ako Žbirka či Elán. No a, samozrejme, ďalší výrazný zlomom boli zmeny po revolúcii, keď sa úplne zmenil spôsob predaja koncertov.
Ako ste sa adaptovali na novú situáciu?
Fabor: Ako jedna z mála kapiel sme sa nemohli sťažovať. Maroš Kochanský si založil agentúru a darilo sa nám.
Vždy bol u nás záujem.
Štalmašek: Teraz možno trochu odbehnem od témy, ale treba asi povedať, že záujem bol aj v zahraničí, a nielen v socialistických krajinách. Hrali sme v Grécku s veľkým úspechom tri koncerty za sebou, v Rakúsku, Západnom Nemecku, Francúzsku. Dokopy sme hrali v šestnástich štátoch. To je, myslím, dosť slušné na amatérsku skupinu, ktorou sme vždy boli.
Slovkoncert o vás nemal záujem?
Fabor: Veľmi dlho nie. Veď sme nepoznali noty, tak by sme nemohli urobiť prehrávky. Ale potom prišiel boom. Stali sme sa populárnymi aj na Slovensku a Slovkoncert si uvedomil, že mu utekajú peniaze. Nemuseli do toho nič investovať a mohli si brať svoje percentíčka. Takže ich blahorodie nám dalo šancu, že nebudeme robiť prehrávky ako hudobníci, ale na komponovaný program. Nacvičili sme program s hovoreným slovom, vypočula si nás vážená komisia a mohli sme ho hrať.
Mali ste aj problémy? Tie mal predsa každý, kto nespieval výlučne o kvetoch a slnku.
Fabor: Jasné, boli aj zákazy. Raz sme vyhrali televíznu súťaž Triangel, ale víťazom bola nakoniec kapela, ktorá bola pôvodne na druhom mieste a nás jednoducho odstavili. Kvôli pesničke Anča, si drahá ako Volvo. Že vraj na ministerstve kultúry pracovala nejaká vysokopostavená pani Anna, ktorá mala Volvo, tak to vzala osobne. V telke sme mali zaracha rok a pol. Dôvod nám nikto nikdy oficiálne nepovedal.
Štalmašek: K tomu prispelo aj to, že nám v telke nedovolili mať tepláky. Tak sme sa naobliekali úplne strašne. Mali sme tesiláky, staromódne obleky, strašne široké kravaty a baretky. Oni to vzali ako zosmiešňovanie robotníckej triedy. Aj v rozhlase sme boli jeden čas zakázaní.
Nedávno ste hrali prvýkrát od smrti Mariána Kochanského. Bola to jednorazová akcia alebo chcete pokračovať v týchto aktivitách?
Fabor: Po Marošovej smrti sme vôbec nerozmýšľali, či hrať. Niektorí z kapely chceli, niektorí nechceli a doteraz nie sú presvedčení, že by sme mali. Veľa kamarátov a známych nás nahováralo, aby sme hrali. Tak sme si povedali, že to skúsime a uvidíme, či nás ľudia zoberú. Tu nejde o peniaze, my z hudby nežijeme. Nebude to nejaké systematické hranie. Zatiaľ máme naplánované tri akcie.
Akí boli lojzovci
Ján Fakla - herec Kremnického divadla v podzemí, riaditeľ festivalu Kremnické gagy
Lojzovcov sme objavili na festivale Zaprášené cesty v Banskej Bystrici v roku 1983. Hneď sme ich pozvali na tretí ročník nášho festivalu. Bola to novinka, ktorá sa v tejto hudbe a v humore vôbec nevyskytovala. Urobili krásnu atmosféru, hrali na ulici, zabávali ľudí. Začali sme ich vnímať nielen ako muzikantov, ale aj ako kamarátov, pretože to boli chalani, ktorí sa na nič nehrali. V tom čase sme hrali veľa po celom Slovensku, tak sme spolu vystupovali na mnohých podujatiach. Dobre sme sa dopĺňali a stretávali sme sa aj súkromne, zažili sme spolu veľa spoločných dní a nocí. Vnímal som ich ako osvieženie scény, kapelu, ktorá sa vyskytne možno raz za dvadsať rokov. Neskôr vznikla kopa podobných kapiel, ale nedosiahli ich nadhľad.
Vzájomná náklonnosť prerástla do svadby, zobrali sme sa v roku 1985 na piatom ročníku gagov. Oddávali nás Milan Markovič a Marián Lapšanský. Lojzo bol ženích, my nevesta. Boli sme aj svadobne oblečení, oni v oblekoch, my v ženských svadobných šatách, namiesto obrúčok sme mali štamperlíky. Mali sme aj svadobnú hostinu so všetkým, čo k tomu patrí. A o svadobnej noci sa nemá hovoriť, tak to by hádam stačilo.
Ján Kuric, spevák
Lojzovcov som sledoval takmer od ich začiatkov a vždy sa mi to celkom pozdávalo, bolo to niečo úplne iné ako to, čo sa na Slovensku dialo. Mnoho ľudí si myslí, že sú ich pesničky ľudové, či príliš jednoduché, ale už Bob Dylan ukázal, že najlepšie pesničky sú tie najjednoduchšie. Také, ktoré sa dajú zahrať aj na jednej akustickej gitare alebo na hrebeni.
Peter Uherčík, gitarista a producent
Zoznámil som sa s nimi na nejakých festivaloch. Bola s nimi zábava, dodnes si pamätám Mariánové hlášky ako "večer bola Krútňava, ráno zasa Suchoň". Spolupracovali sme v roku 1988 na filme Hudobné sny. Marián tam chcel mať ich skladby v iných úpravách. Robil som na tom spolu s Ferom Griglákom. Napríklad skladbu Povolíme skrutku sme zaranžovali v rýchlej metalovej úprave, Centrál pasáž bola zasa rapová. Znova sa ukázalo, že dobrá skladba znesie rôzne verzie. Nahrali sme aj novú skladbu Birds Of Glass v angličtine, pomalý popový slaďák, ktorý dopadol veľmi dobre. Keď som prišiel do Vojenského umeleckého súboru, bol som tam s Mirom Lukáčikom, saxofonistom z Lojza. Raz sme z kasární ušli na lojzovské narodeniny do PKO a spievali sme tam v uniformách hymnu Ó, pozdraven buď krígeľ náš.
Kedysi
Marián Kochanský (1989)
Ste spokojní s cestou, ktorú Lojzo prešiel od svojho vzniku? Ak áno, na koľko percent? Čo považujete za medzníky vo svojej dráhe?
"Medzníky? Spomeniem aspoň najdôležitejšie: Účasť na Porte a účinkovanie v Čechách v rokoch 1983 - 84, prvé zahraničné vystúpenia v Berlíne, Paríži a Moskve v roku 1985, prvá LP platňa a pieseň Že mi je ľúto so skupinou Elán v roku 1986, druhá LP platňa v roku 1987, štyridsaťminútový videofilm Hudobné sny, účinkovanie so samostatným programom Kým vám pekne hovorím v Štúdiu S a cena Opusu za rok 1988, účasť na festivale v Kórei a tretia LP platňa v tomto roku. Toto všetko pretkané asi osemsto vystúpeniami po celej republike. Naša cesta - to nebola hneď trojprúdová diaľnica a výhoda je, že ešte nepoznáme jej koniec. Som človek, ktorý ide do hudby a pesničiek na 100 percent, aj keď som sa poučil, že na 100 percent sa proti vetru hrať nedá. Pod 92 percent však nejdem."
