Niektorí ľudia si myslia, že skladateľ vážnej hudby píše niečo, čo je pochopiteľné len úzkemu kruhu ľudí. Túto teóriu vyvracia VLADIMÍR GODÁR, ktorého majú radi aj ľudia, ktorí "klasiku" nepočúvajú. Jeho aktuálny album Mater, ktorý naspievala Iva Bittová, zvolili kritici a čitatelia časopisu Rock & Pop za album minulého roka. Godár, ktorý je aj vzdelaný muzikológ a autor niekoľkých kníh, sa zasa obdivom k rocku nikdy netajil.

Ako je možné, že ste sa nestali rockovým hudobníkom, keď je vám rock taký blízky? Keby vám rodičia v pravý čas kúpili elektrickú gitaru, možno by ste sa stali rockerom, či nie?

Nemal som ani džínsy, nieto ešte gitaru. Keď som roku 1971 vstúpil na konzervatórium, mnohí spolužiaci hrávali aj rock. Ja som vtedy celkom programovo prestal počúvať rock a vydržalo mi to zo dva roky, pokým mi ladič Ďuro Strausz nepožičal pásky s Weather Report, Chickom Coreom a elektrickým Milesom Davisom. Ničomu som nerozumel, no bolo to úplne fascinujúce a Birds of Fire od Mahavishnu Orchestra som vnímal ako zázrak. Pochopil som, že apriórne rozhodnutia sú úplné nezmysly.

Špeciálne vás vzrušujú šesťdesiate roky. Nostalgia?

Nie. V hudbe všetkých druhov je len málo vecí, ktoré nemajú korene medzi rokom 1962 a 1970. Nebol to len vrchol avantgardy, koexistovala s ňou už celá, ešte nepomenovaná postmoderna. Až dnes vieme povedať, že biely dvojalbum Beatles je postmoderna a Lennonova Give Peace a Chance zasa čistý rap.

Ste vzdelaný vo viacerých odboroch a rovnako ako skladateľ ste aj špičkovým muzikológom. Nie je racionálna nadstavba brzda spontánnej, priamočiarej výpovede?

Často sa hovorí, že moje texty sú nečitateľné a moja hudba zasa primitívna či gýčová. Sám tomu nerozumiem. Keď sa zaoberám nejakým faktom, snažím sa spojiť ho s čo najväčším množstvom kontextov. V práci historika je to nevyhnutnosť, pri komponovaní sa však stráca spontánnosť prvého dotyku. Muzikologická práca je teda náročnejšia ako skladateľská. Kontexty sú však nositeľom významu aj v kompozícii. Neexistujú ani izolované skladby ani izolované myšlienky.

Niektoré vaše témy sú úplne číre a príťažlivé aj pre človeka, ktorý inak vážnu hudbu nepočúva. Keď skladáte, vypínate kontrolný orgán rozumu?

Snažím sa mať rozumovú kontrolu pod kontrolou, hudbu píšem pomerne rýchlo a takmer vždy neskoro, aby som si do toho sám príliš nekafral.

Čím to je, že niektoré melódie a motívy sa nám votrú pod kožu, voči niektorým sme ľahostajní a niektoré nás vyslovene odstrašia?

Jeden z otcov umelej inteligencie Marvin Minsky venoval veľký výskum zisteniu, prečo sa nám niektoré melódie páčia. Výsledok výskumu znel: Niektoré melódie sa nám páčia preto, lebo pripomínajú melódie, ktoré sa nám páčili kedysi.

Nedávno sme chodili okolo billboardov s vaším menom, ktoré avizovali živé prevedenie vašej suity Mater s Ivou Bittovou. Doménou takzvanej vážnej hudby sú skôr plagátiky menšieho formátu, toto sa podobalo na rockový marketing.

Všetko okolo Mater má na svedomí vydavateľ Pavol Maruščák - cédéčko, koncerty, plagáty i licenciu ECM, vďaka ktorej sa Mater predáva a recenzuje na celej zemeguli. Samozrejme, obchodnej stránke veci nerozumiem, no Paľa obdivujem, že pre takýto projekt dokázal získať širší záujem.

Ako prijala Mater slovenská kritika?

Nevyšla tu jediná odborná recenzia, zo zahraničia sú ich už desiatky. V Čechách si ju všimli nielen publicisti z oblasti takzvanej vážnej hudby, ale zaujala najmä bigbiťákov a stala sa napríklad albumom roka časopisu Rock Pop. Napokon krst CD prebehol v rámci festivalu Enjoy jazz v Ludwigshaffene.

Ako vlastne vznikol koncept Mater?

Asi sme s Ivou i huslistom Milošom Valentom chceli vstúpiť do príťažlivých, no ešte nepreskúmaných priestorov.

Ste priatelia?

Iste.

Kritika v zmysle prísneho hodnotenia diela akoby sa z novín vytrácala. Prečo?

Priestor v médiách dnes zapĺňa prázdnota a lož, čo silne pripomína - nebyť internetu - normalizáciu. A podobne ako vtedy, aj dnes si ľudia sami začínajú hľadať a nachádzať svoje umenie, ktoré ich oslovuje. V tomto svetle vidím aj comeback Mariána Vargu, pod ktorým je tiež podpísaný Paľo Maruščák.

Ak sa v slovenskej kultúre deje niečo zaujímavé, je to najmä vďaka nadšencom - vydavateľom, organizátorom koncertov a festivalov. Keby nebolo ich, bola by tu púšť. Je to prirodzený jav?

Často sa hovorí o smrti hudby či umenia. Hudba je však široké médium a ak nejaký druh hudby pre nezáujem či prílišný záujem umrie, okamžite ožíva celkom iný druh. Hudba si sama vyberá ľudí, z ktorých si urobí svojich nadšencov a tí strácajú alternatívu - musia ňou žiť. Nadšenie je teda pri vzniku hudby rozhodujúce, na Slovensku asi aj pri organizovaní hudobného života.

Čo je vlastne dnes skladateľ vážnej hudby?

Je to čudná zmes skepticizmu, prameniaceho zo životnej skúsenosti a silnej viery. Čím je silnejšia skepsa, tým je silnejšia viera. Všetky naše žabomyšie konflikty sú konflikty rôznych vier a vďaka nim sa ešte stále cítime živí. Hypotézu, že sme živí, nám spoločnosť nijako nepotvrdzuje.

V modernej elektronickej hudbe sa používajú sample starších skladieb. Literatúra manipuluje s inou, staršou literatúrou. Vo filmoch sú odkazy na predchádzajúce filmy a aj v texte k Mater hovoríte o hudobnej archeológii a nahrali ste ju so skupinou, zaoberajúcu sa starou hudbou s historickými nástrojmi a aj staré hudobné motívy. Je to správa, že nové veci môžu vzniknúť oveľa ťažšie ako kedysi?

Pre umelca je prirodzené, že nadväzuje, opakuje, interpretuje myšlienky, ktoré povedal niekto iný. Ak sme poctiví, tak priznáme, na čie myšlienky nadväzujeme. Ak nie sme poctiví, tak svoje zdroje zatajujeme. Veľký organizmus kultúry nemá inú šancu, ako nadväzovať. Inak rýchlo príde nemota. Myšlienka, že len nové slovo, systém či metóda je jedinou zárukou budúcnosti, sa v hudbe vyčerpala v období približne od roku 1925 do roku 1970.

Totalitu nového vymysleli v romantizme, predtým to tak prísne nebrali. V starej hudbe boli bežné, povedané moderným jazykom, remixy.

Renesančná kultúra sa z istého hľadiska podobá našej. Jej obrovský repertoár vznikal variáciami, paródiami, intavoláciami, konverziami. Kultúra si nevyžaduje len objavnosť, ale aj stálosť, objem. Aj sila rockovej hudby spočíva v jej objeme. Dobytý priestor získava ľudský zmysel, len keď je domestikovaný.

Čas minulý, čas budúci... už Starý zákon obsahuje mojžišovské knihy, knihy sudcov, ktoré sú správou o minulosti, i knihy prorokov, ktoré sa vzťahujú na budúcnosť. Mne je bližšia tá historická orientácia, no história vôbec nie je vďačný materiál. Ak prírodovedci tvrdia, že rast poznania sprevádza stále zväčšovanie priestoru neznámeho, tak skúmanie pravdy o histórii spoločnosti, kultúry či hudby prináša rovnako depresívne poznanie, že to, čo považujeme za akúsi bežnú históriu, je vlastne gigantická lož. Slováci si pri každej zmene vyrežú kus pamäti, ktorý vyhodia na smetisko, aby nezavadzal. U nás je jednoduchšie byť prorokom, no ani tých tu nikto neberie vážne.

A ako je to podľa vás s novými myšlienkami v rocku a jazze? Nie sú unavené aj tieto žánre?

Bol som kedysi v Prahe na koncerte Oasis. Práve bratia Gallagherovci pochopili novú tvorbu ako dialóg s najvyššou hodnotou, ktorú vytvorili ich hudobné vzory Beatles, Kinks či Who.

Nie je to len zmes vplyvov?

Ostrovskij povedal o Shakespearovi, že nemá jediný nový sujet, teda všetky sujety "ukradol", no nijako nevieme prísť na to, prečo sa jeho hry na svoje predlohy vôbec nepodobajú.

V dnešnej dobe sa každý musí nejako živiť, na čo dopláca hudba. Muzikanti majú veľa kšeftov a málo času zamýšľať sa nad smerovaním svojich projektov. Ako to cítite vy?

Ja nepíšem veľa. Môžeme byť nadšencami, profesionálmi, ale nikto nás neučí, že existuje čosi ako psychohygiena. Chopin mal za svoj život dvadsať verejných koncertov, posledný hral, keď mal devätnásť. Dnešní virtuózi hrajú aj tristo koncertov ročne. Aj v džeze sa obdobia veľkého tvorivého vypätia striedajú s dlhými pauzami. Kvalita závisí od energie.

Zložili ste aj hudbu k niekoľkým úspešným filmom. Ako sa vám robí filmová hudba?

Film je kolektívne dielo, na ktorom sa zúčastňujem rád, pokiaľ dokážem zostať v normálnom vzťahu s ostatnými tvorcami. Ak to nejde, musím odskočiť.

Koľkokrát sa stalo, že to nešlo?

Dnes už tie negatívne prípady asi prevažujú. Vonnegut píše vo svojej poslednej knižke, že tragédia ľudstva spočíva v tom, že politikmi sa stávajú výlučne psychopati, ktorí nemajú svedomie a disponujú veľkou túžbou ovládať druhých. Z tohto hľadiska by som k politikom pridal aj režisérov. Je zázrak nájsť režiséra, ktorý si dokáže uchovať normálnu ľudskú empatiu.

Umenie má poľudšťovať ľudský svet. Bachov Magnifikat, Goyove grafické cykly, Tolstojov Hadži Murat či Kurosawov Dode's-ka den dokážu človeku rozbiť jeho škrupinu, obnoviť jeho spontánne vnímanie sveta i obraňovať jeho slobodu pred vonkajškovou manipuláciou. Preto sa jeho vznik nemôže spájať s nijakými formami násilia a vydierania - osobného, peňažného či politického.

Po premiére Malej suity pre malého Davida, na BHS 2005 s Petrom Breinerom, Andrejom Šebanom a Stanom Palúchom.