avovi Nikoličovi jednu z troch najvážnejších funkcií v štáte.
Nikolič stelesňuje presne to Srbsko, z akého má Európa strach. Hľadaných vojnových zločincov považuje za národných hrdinov, tribunál v Haagu za západnú konšpiráciu a Kosovo je preňho také dôležité, že ak náhodou Ahtisaariho návrh prejde a dvojmiliónová albánska väčšina získa nezávislosť, tak je ochotný vyraziť proti nim do vojny.
Aby bolo jasné, že svoje názory nemení, o zlom Západe, nepriateľovi Veľkého Srbska, sa rozhovoril hneď po svojom zvolení. Belehrad by sa podľa neho mal viac orientovať na Rusko a Čínu. Tí, ktorí by Srbsko predsa len radšej videli v únii, sa prežehnávajú, aby sa Nikolič nestal hrobárom ich európskych ambícií. Prezývku už takú má, kedysi sa v Kragujevaci staral o cintoríny. Teraz mu ide o srbskú štátnosť. Najskôr ju budoval proti Miloševičovi, po krátkom pobyte vo väzení zase s ním. Po konci „Slobovej“ éry sa dostali radikáli a s nimi aj Nikolič do politickej izolácie. Z nej ho teraz vytiahol populista a večný premiér Koštunica.
Srbské integračné ambície sú v ohrození,varuje prezident Boris Tadič. Znovu sa hovorí o návrate stuchnutých čias nenávistnej Miloševičovej éry. Nikolič sa však len usmieva. „Nemusíte sa ma báť, nie som nebezpečenstvo pre Srbsko,“ hovorí. Tomu však verí hádam len ruský veľvyslanec a tí, čo nosia tričko s nápisom: Mladič je geroj.
