"Chlapče, už ti neverím ani slovo. Mrzí ma, že kedysi som sa dala balamutiť," odvrátila unavená prešedivená žena zrak od televíznej obrazovky. Prezident Putin na nej dôležito preberal hlásenie ministra obrany na včerajšej slávnostnej prehliadke ku Dňu víťazstva na Červenom námestí.
Všetko klaplo tip-top, ani jedna palička 550-členného orchestra bubeníkov pri virtuóznych premetoch neuletela.
Šesťdesiatšesťročná Galina mala na ošumelom služobnom plášti pripnutú oranžovo-čiernu stuhu. Ako každý zamestnanec moskovského hotela Vega alebo tréner Viačeslav Bykov na striedačke hokejovej reprezentácie. Inžinierka, bývalá pracovníčka výskumného ústavu gumárenských technológií, ťahá 24-hodinové služby v šatni obrovského 30-poschodového hotela. Za posledných dvanásť dní v jej rajóne nebolo vidno jediný zvršok. "Ale mávam aj robotu, keď mi nadránom prinesú z nočného baru zabudnutú bundu. Jasné, že všetko tu funguje podľa tabuľkových miest zo šesťdesiatych rokov, keď veľkoryso naplánovali hotelový komplex v Izmajlove. Ja sa v rozpočte stratím. Potrebujem nejakú kopejku k penzii na prežitie."
Moskovská rodáčka dostáva penziu 3000 rubľov (zhruba 3-tisíc korún), v hotelovej šatni si privyrobí päťtisíc. Po smrti manžela žije v izbičke bez príslušenstva. Iba elektrický sporák, studená voda. Toaleta je spoločná na poschodí. "Myslela som, že ma porazí, keď nedávno Putin prednášal rozprávky o priorite dôstojného bývania každého občana. To moje je hrozné, nedôstojné."
Galina obetovala relatívne slušný dvojizbový byt synovej rodine. Pred revolúciou utiahla študujúce deti príjmom 135 rubľov mesačne.
"Nič sa v tejto krajine nevyrába. Neďaleko môjho domu zavreli poslednú možnosť zamestnania - nábytkársku fabriku. Známi z nej ostali napospas chľastu, tí, čo vládzu žiť, obchodujú. Z trhu na trh. Predávajú tovar, ktorý pred chvíľou kúpili. Zúfalstvo."
Zmierená žena otvorila farebný bulvár Tvoj deň, čo jej zvykne priniesť recepčná na krátenie nudy. "Samé hlúposti. Nechápem, ako to môže niekto plodiť, vydávať a žiť z toho. Ja to čítam ako tabletky proti rozmýšľaniu. Celá naša Rossija mi pripadá ako tieto farbou počarbané noviny na ohlupovanie."
Deň víťazstva, prísny deň pracovného pokoja, vôbec nerušil trojicu s vŕtačkami na siedmom poschodí. "Dobrý kšeft. Vymieňame požiarnu signalizáciu za modernejšiu," hovorí čiperný šéf trojčlennej najatej firmičky so zapálenou cigaretou. "Keď sa obraciaš, zarobíš, ale hlavne musíš mať kamoša, čo ti dohodí zaujímavú zákazku."
Počas hokeja vraj prerušia prácu aj oni, zídu na pivo k veľkoplošnému plátnu na recepcii. Galina z jej mŕtveho kráľovstva vešiakov sa pozrie tiež. Podotkla, že v časoch, keď mali hokejisti na dresoch CCCP, boli oveľa suverénnejší a nebol okolo nich taký humbug.
