V sobotu 26. mája nás v bratislavskom divadle Aréna navštívi jedna z mladších legiend tohto žánru, britská formácia Marillion. Vznikla v roku 1979 a spolu s tohtoročnou novinkou Somewhere Else vydala 14 štúdiových albumov, množstvo výberov, videí, špeciálnych vianočných albumov a ďalších rarít. Jej zostavu od roku 1984 stále tvoria gitarista Steve Rothery, basgitarista Pete Trewavas, klávesista Mark Kelly a bubeník Ian Mosley. O tvorbe i o zriedkavom vzťahu k fanúšikom sme si pohovorili so spevákom Stevom Hogarthom (48), ktorého éra od roku 1989 tvorí druhú fázu tejto výnimočnej kapely.
Pri znalosti tvorby Marillion nemožno obísť ďalšiu veľkú kapelu minulosti - Pink Floyd. Do akej miery vnímate jej vplyv vo vašej hudbe?
„V začiatkoch kapely, čo bolo pred mnohými a mnohými rokmi (smiech), gitaristu Steva Rotheryho určite výrazne ovplyvnil štýl hry Davida Gilmoura. Ja však vnímam v zvuku kapely a samotného Steva veľký posun, ktorý sa naplno prejavil niekedy v čase albumu This Strange Engine (1997 - pozn. aut.). Myslím, že sa Steve cítil trošku znudený gilmourovským zvukom a rozhodol sa, že sa skúsi ako gitarista vyjadrovať inak. Celkove súhlasím, že Pink Floyd boli pre Marillion významnou kapelou, aj keď už v súčasnosti to platí menej.“
Dnes, keď sa prakticky bezstarostne vykráda akýkoľvek umelecký odkaz, je otázka vplyvu asi veľmi relatívnou témou...
„Áno, lebo implikuje, že ste niečo niekde počuli alebo videli, vzali odtiaľ a použili ste to vo vlastnej umeleckej tvorbe. A myslím si, že nikto z kapely to na vedomej úrovni nerobí. My sme už asi dosiahli bod, v ktorom len realizujeme to, čo prichádza prirodzene. Improvizujeme spolu v našom vlastnom štúdiu, nahrávame si to a hľadáme „náhody“ ktoré sa vyskytli a vydarili. Moje texty sú zvyčajne napísané ešte skôr, než sa začne hrať a ja sa snažím uplatniť tie slová v rôznych hudobných ideách. A sú písané skutočne veľmi od srdca. Napríklad teraz počúvam Talk Talk, kapelu populárnu v osemdesiatych rokoch, Massive Attack, Joni Mitchellovú, Rufusa Wainwrighta, Keane, Seala, ale neviem, či niečo z toho sa dá vystopovať v našej hudbe. Možno áno. A možno si niektorí myslia, že sedíme pri táboráku a kopírujeme staré albumy od Genesis (smiech).“
Ste známi tým, že máte fanaticky oddaných fanúšikov a vaše vzťahy s nimi sa tiež vymykajú z bežného rámca „my hráme, vy nás obdivujete“. Čím konkrétne vám vaši priaznivci dokázali vyraziť dych?
„Prvýkrát som bol v šoku v spomínanom roku 1997. Naša finančná situácia bola zlá a preto sme informovali našich fanúšikov v Amerike, že nie sme schopní prísť k nim na turné. A oni otvorili bankový účet, začali písať e–maily a cez internet zozbierali 60–tisíc dolárov! My sme turné uskutočnili a tí istí ľudia boli aj takí ochotní kúpiť si lístky na tie koncerty! To bolo skutočne neuveriteľné. Po prvýkrát som si tak naplno uvedomil záväzok, aký máme voči našim fanúšikom a ich vieru v nás. Pri albume Anoraknophobia sme si náhle povedali, že už nechceme a nebudeme podpisovať zmluvu so žiadnou spoločnosťou. Mali sme na stole ponuky od veľkých i nezávislých značiek, ale chceli sme byť úplne slobodní. Teraz máme fanúšikov, ktorí si kúpia náš album ešte skôr, ako je vôbec nahraný - naposledy tak urobilo trinásťtisíc z nich a zaplatilo vlastne dopredu. Mali sme teda dosť peňazí a mohli sme ten album nahrať. A povedali sme im, že každému z nich sa na cédečku poďakujeme, takže sme mali v booklete trinásťtisíc mien.“
Keď tvoríte a hráte, máte pred sebou obraz svojho poslucháča? Má mať vôbec umelec vytvorený obraz toho na druhej strane?
„Osobne s tým nesúhlasím. Skutočný umelec sa nemôže sústrediť na to, kto je prijímateľom jeho hudby. Ak sa na to začne sústrediť, prestáva byť umelcom a stáva sa fabrikou. Skutočný umelec je trošku sebec, tvorí pre seba, nie pre okolie. Predtým, ako som nastúpil do kapely, pracoval som vo fabrike, a preto citlivo vnímam ten rozdiel. Ak už chcete nejaký obraz poslucháča Marillion, povedal by som, že je to niekto dostatočne citlivý so záujmom o to, čo sa deje vo svete. Nemôžem si dovoliť povedať, že fanúšikovia Marillion majú byť múdrejší než iní, lebo to by som bol hajzel.“
Viacerých umelcov, ale i fanúšikov znepokojuje trend všelijakých popidolov a superstar, všetky tie umelo vytvorené braky, ktoré okupujú celý mediálny priestor. Zdá sa vám tento trend rovnako hrozivý?
„Myslím si, že vždy tu bola aj veľmi, veľmi zlá hudba. Bola robená z chybných dôvodov, najmä preto, aby ľudia v oblekoch zarobili, koľko sa dá. Úprimne - na tom však nezáleží. Dobrá, kreatívna a originálna hudba sa vždy presadí, bez ohľadu na to, ako na hovno je okolie. Stále je dosť brilantných a novátorských umelcov. Niekedy to uvidíte, len keď sa pozriete spätne - čosi ostalo zo šesťdesiatych rokov, niečo zo sedemdesiatych. Dobré veci vznikajú stále, stačí si len vypočuť náš nový album (smiech).“
Autor: Marián Zima (Autor je hudobný publicista)
