Za Slovenského štátu počas vojny pociťovali blahobyt najmä tí, ktorí arizovali a "keťasili". Keby sa ma cirkev spýtala na Tisa, zbledla by. Na Orave sa žilo chudobne, bola to však krásna mladosť, povedala v rozhovore pre SME.sk osemdesiatriročná MAGDA BOOROVÁ.

Je pravdou, že pochádzate z maďarskej šľachtickej rodiny na Orave?

Že šľachtická... bola to taká dobrá „viac ako zemianska" rodina, ktorá sa tristo rokov predtým pomaďarčila. Starý a prastarý otec boli oravskými županmi. Otec si zobral čistokrvnú Slovenku, ak teda nepočítam, že sem Švehlovci za čias Žižku prišli z Čiech. Hneď po svadbe rodičia odišli do Viedne, potom boli v Budapešti a neviem kde inde. Najskôr sa narodila moja najstaršia sestra, potom my dve so sestrou ako dvojčatá.

Audio: Magda Boorová o svojich predkoch:

Vaša dvojička bohužiaľ zahynula počas povstania. Ako sa to stalo?

To bola tragédia. Stalo sa to na Orave, kde ju dostrieľali Nemci z pancierového voza. Slovenský vojak a jeden partizán ešte stačili utiecť, ona si pravdepodobne zranila v jarku nohu a dostrieľali ju.

Koľko mala rokov?

Presne dvadsať.

Dvadsať ste teda mali aj vy. Ako taká tragédia zasiahne do života?

Bolo to strašné, pretože už predtým zomrela najstaršia sestra, to sme mali dva a pol roka. Na zápal pľúc ju dokonca liečil Ladislav Nádaši Jégé, náš rodinný lekár. Ostali sme tak len dve a zrazu som prišla aj o ňu. Najskôr ju však zranenú naložili do transportéra a odviezli do Tvrdošína, kde ju hodili do školy na slamu. Že keď sa preberie, budú ju vypočúvať a vyrieknu ortieľ smrti, lebo ide o partizánku. Prišiel tam však jeden Nemec, ktorý robil „saniťáka" a keď ju umýval od krvi, povedal, že „veď toto je len dieťa, treba ju ihneď previezť do lazaretu". Bola útlejšia a menšia ako ja. Na vlastnú zodpovednosť ju zobral do poľskej Rabky do vojenského lazaretu.

Nemec?

Áno. Vysvitlo, že tento saniťák je univerzitný profesor zo Štutgartu. Keď bola pri vedomí, celý voľný čas s ňou rozprával. Mala poranený mozog, takže neustále upadala do bezvedomia. Ten pán nám napísal kopu listov, ktoré by som si mala prečítať, ale ešte som nenabrala odvahu. Podľa neho by ju každý národ vyhlásil za národného hrdinu. Keď prvýkrát prišla k vedomiu, hneď kričala, že majú dať preč Hitlerov obraz z miestnosti, hovorila o demokracii, o Masarykovi, o tom, čo bude po vojne, že ju Nemci prehrajú a podobne. Opatrovali ju poľské sestry, máme aj fotografie, ako má ruku v gypse, obviazanú celú hlavu, mala veľmi ťažké zranenia. Viete, čo povedala, keď sa od poľských sestier dozvedela, že povstanie bolo potlačené? Že je koniec. A hneď na to zomrela. To bolo v noci z dvadsiatehoôsmeho na dvadsiatehodeviateho októbra. Už nevládala bojovať. Mama potom nikdy neplakala, nikdy sa nesťažovala, ale ani už nikdy nebola veselá. A vo mne ostalo jedno veľké prázdno.

Ako si vysvetľujete, že sa nemecký vojak angažoval v záchrane vašej sestry, podozrivej z toho, že je partizánka?

On nebojoval, bol iba saniťák, lebo mu nedôverovali. Bol to vysokovzdelaný inteligentný človek a okrem toho - bolo strašne veľa Nemcov, ktorí s nacizmom fakticky nesúhlasili, ale museli poslúchať. Boli nešťastní z toho, že musia do vojny. Takí boli aj mnohí Rakúšania. Veď aj Slováci museli najskôr bojovať na strane Nemcov a potom prešli na druhú stranu.

Údajne ste sa mali narodiť na Kanárskych ostrovoch.

Áno, pretože tam v jednej nemeckej firme pracoval môj otec. Mama však bola asi dosť objemná, netušili, že čaká dve deti, tak ju poslal k rodine do Istebného. Po návrate si otec založil taxikársku spoločnosť, v ktorej bol riaditeľom i šoférom zároveň. Neskôr sa zamiloval, s plačom sa s mamou rozviedol a ju, aj nás dve sestry „odvliekol" do Maďarska do jednej dediny pri Budapešti, kde nás so svojou druhou ženou chodili každý týždeň navštevovať. O otcovi ale viac nejdem rozprávať, to by nebolo na rozhovor, ale na srandu. (smiech)

Z Maďarska ste sa vrátili kedy?

Keď sme mali šesť a pol roka. Potom otec oznámil, že na Vianoce musíme prísť k nim domov. Tam oznámil mojej mame, že odchádza od svojej druhej ženy. Mama mu povedala, že ide domov na Oravu do Dolného Kubína, ale on že nie, že chce deti, že sa bude o nás starať. Tak sa dohodli, že si sestru vezme mama a ja som ostala s otcom a jeho treťou ženou. Začala som tam ľudovú školu. Ešte som ju ani nedokončila a už ma posadil na vlak a poslal na Oravu, ako sedemročnú. (smiech) Naučila som sa po slovensky, dovtedy som ovládala iba maďarčinu. Takto sa začal môj oravský život a odvtedy je pre mňa Orava všetkým.

Ako vtedy žili jednoduchí ľudia na Orave?

Veľmi pokojne a veľmi chudobne. My sme žili katastrofálne chudobne, lebo nám náš milý otecko nemohol posielať peniaze, mal svoju ženu a asi málo zarábal. Bol to pôvabný otec, to musím povedať. (smiech) Všetci hovoria, že bol k „zulíbání". Bol vždy usmiaty, veselý, vtipný, všetci ho mali radi a ženy na neho strašne leteli.

Bol takým švihákom?

Neviem. Pozrite na tamten obraz (viď foto, pozn. autora), to je on. Ale tam vyzerá smiešny. Ten obraz dokonca aj roztrhal, ale mama ho zachránila. Päť a možno aj viac rokov neposlal ani halier, ale potom ho tá istebnianska stará mama prinútila. So starou mamou sme vyžili tak, že sme prenajali izbu, mali sme tam študentov a podobne. Každý deň som vedela, čo budeme jesť budúci utorok na obed, večeru, čo budeme mať v stredu...

Aké jedlá sa vtedy bežne jedávali v chudobnejších rodinách?

Kapusta, zemiaky, trochu všelijaké halušky a rezance. Ovocia veľmi nebolo, iba jablká. Cez vojnu bolo ťažko, žilo sa na lístky...

Audio: Magda Boorová o tom, ako sa žilo za vojny:

Niektorí hovoria, že sa vtedy žilo v blahobyte. Ako ste to vnímali vy?

Nie, nebol blahobyt. Tí, ktorí arizovali a „keťasili", lebo vtedy takých bolo veľa, žili veľmi dobre. Tak ako teraz. Sú ľudia, ktorí chmatnú všetko pri prvej príležitosti.

Tvrdí to aj arcibiskup Sokol.

Cirkev áno. Bolo to veľmi katolícke.

Bežní ľudia teda blahobyt nepociťovali?

Nie. A ešte bežnejší už vôbec nie, tí vždy trpeli. Naša mama prilepšovala rodine tak, že šila. Robila to rada, nikde sa to nevyučila, ale doteraz nosím šaty, ktoré ušila ona. Za to nám doniesli múku, cukor a podobne. Mäso sme mali dvakrát do týždňa - v sobotu a v nedeľu. Žili sme veľmi skromne, ale mladosť sme mali prekrásnu.

Ako si vysvetľujete, že sa práve cirkev často zastáva tohto obdobia?

Lebo cirkev sa mala veľmi dobre. A nevidela do všetkých zákutí. A možno ani nechcela vidieť, že je tam nesmierna chudoba, že tí ľudia sú negramotní, nevzdelaní, nerozhľadení.

Ako hodnotíte prezidenta Tisa?

Katastrofálne. Ak by sa cirkev opýtala na môj názor, tak by v tom momente zbledla. Všetky nariadenia, čo vtedy vyšli, Tuka, Sidor a podobne, predsa boli postrachom najmä pre evanjelickú časť časť národa. A už nehovorím o tých, čo mysleli demokraticky. Ja som z rodiny, kde boli všetky ženy katolíčky a muži evanjelici. Boli sme senzačná a tolerantná rodina, aká by sa vyžadovala. Nikto z rodiny nebol bigotný, ale museli sme chodiť na náboženstvo. V tercii moju sestru synovia gardistov volali, že je Masarykova dcéra, bola akýmsi pohanom. Ona sa aj s farárom hádala o cirkevných veciach, čo bol nonsenz. Zo školy sme chodili na povinné procesie, tam sme predspievali, robili šaškoviny a takéto veci. To bolo: „Nech žije Kristus pán", ako potom neskôr „Nech žije Prvý máj", proste takéto nezmysly.

Mali ste vo svojom okolí arizátorov?

Keď sa utvoril Slovenský štát, tak tí, čo boli povedzme „hlboko veriaci", sa ukázali ako supi. Najskôr šli do tých obchodov ako správcovia, potom to zarizovali, lebo bol taký predpis a potom nakladali ľudí do áut a odvážali ich. To, čo nahrabali majetkov a šperkov, sa ani nedá opísať. Existovala kopa malých židovských potravinárskych obchodíkov, rôzne železiarstva a skoro všetkých tých ľudí odviezli.

Vrátili sa nejakí židia po vojne?

Takmer nikto, vrátili sa iba nejakí Česi, aj tých by som spočítala na prstoch jednej ruky. Lekár a zverolekár tam boli jediní židia, ale tí prišli odinakadiaľ, lebo sa zachránili. Ale aj ich rodiny vyvraždili. Nepamätám si, že by sa vrátil niekto z našich známych alebo spolužiakov.

Aké bolo správanie sa arizátorov po vojne?

Niektorí sa chovali viac pokojne, niektorí menej, mnohí sa odsťahovali. My sme však boli rodina, čo sa do nikoho nemiešala, lebo stará mama mala dosť trápenia, aby sme vôbec vyžili.

Ako sa pred vojnou a za vojny zabávali mladí?

Nijako. Nesmeli ani do kina, ani do ničoho. Pred vojnou zase bola kríza. Banská Bystrica alebo Žilina boli vychytené mestá, tam sa žilo veľmi dobre, ale kríza sa vždy najviac dotkne tých najkrízovejších oblastí. Orava tam patrila.

Práca bola?

Bolo ťažké ju zohnať. Vždy sme chceli niečo robiť už od štrnástich, pätnástich rokov. Nemohli sme, nedalo sa. Potom sme chceli pomáhať zememeračom, lebo sa vtedy meliorovala Orava a Nemci postavili cestu do Poľska. Bola pri tom kopa roboty, ale nikdy nás nezavolali. Robili by sme pritom hocičo aj za pár korún.

Nakoniec ste sa však zamestnali.

Po Slovenskom národnom povstaní to bolo zlé, lebo garda a Nemci sa dostali na vedúce miesta a ovplyvňovali malý pättisícový Dolný Kubín. Vtedy to bola taká malá dedina. Jedna naša známa teta ma zobrala ako sociálnu pracovníčku. Chodila som s ňou a za jednu návštevu na dedinách som dostávala päť korún. Viete si predstaviť, že ak boli dve návštevy za týždeň, tak som zarobila desať korún. Neviem to porovnať, ale vtedy to bol pre mňa veľký zárobok. Po vojne som šla pomáhať na Okresný národný výbor. Jeden profesor, volal sa Pavol Lettrich, bol jeho predsedom. To bol senzačný človek, predsedom bol do roku 1948. Pre Dolný Kubín urobil veľmi veľa, ja som bola kvázi jeho sekretárkou a tiež šéfkou prezídia, cez moje ruky šli štátne občianstva. A to som bola maturantka. (smiech) Spoznala som z tých dedín množstvo prekrásnych ľudí. Sedliaci, ktorí takmer ani nevedeli písať, prišli a povedali desiatimi slovami to, čo dnes nenapíšete ani na jednu stranu. Boli to silní a nezdolateľní ľudia.

Bolo vtedy bežné mať veľa detí?

Veľmi. A bolo to tak, že najviac detí bolo v najchudobnejších dedinách ako Zázrivá, Pucov, možno aj Žaškov, aj keď ten bol skôr evanjelický.

Ako si vysvetľujete, že práve najchudobnejší mávali najviac detí?

Lebo keď dorástli, pomáhali. Pomáhali vychovať malé deti, a pracovali aj vonku na tom kúsku role, predzáhradke a podobne. Mali možno šesť rokov a už nosili ďalšie dieťa na chrbte. So školou si rodičia nedávali námahu, lebo boli veľmi chudobní, veľmi zaostalí a mimoriadne veriaci. Ak to tak môžem povedať, trochu ohlupovaní cirkvou.

Ako ohlupovaní?

Cirkev im natlačila do hlavy, že chudoba je dar Boží a podobne.

Ak ste vnímali koniec vojny?

Veľa si z toho obdobia nepamätám, ale spomínam si na to neskonalé šťastie, keď prišli Rusi. U nás ubytovali kapitána, pochádzajúceho ešte z cárskeho vojska, ktorý sa len náhodou zachránil a ten všetkých Rusov držal na uzde. Doviedol k nám študenta dejín hudby, ktorý bol strašne vzdelaný a inteligentný. Na Rusov mám len tie najlepšie spomienky tak, ako druhí majú len tie najhoršie.

Čiže prišlo obdobie nadšenia?

Áno. To nadšenie bolo veľmi podobné tomu, ktoré prišlo v roku 1989.

V roku 1968 podobné nadšenie nepanovalo?

Ten rok prišiel pomaly, nakúskovane. Najskôr mohla byť prvá kritika, potom prišiel prvý prejav, druhý prejav, potom Dubček... prichádzalo to teda len v takých dávkach a tej zmene ste príliš neverili. Po oslobodení sme však verili všetkému.

Kedy ste sa vydávali?

V auguste 1948, v septembri sme už prišli do Bratislavy. Mala som krásnu svadbu. Od roku 1940 sme totiž vždy jedna partia táborili na jednom poloostrovčeku na Orave za Kraľovanmi. Budúci manžel Bobo bol vtedy socialista, komunista, no katastrofa, ale všetci sme boli veľkí demokrati. (smiech) Tú osadu sme nazvali „Fik ho". A ako starí „prďolovia" sa stretávame doteraz, takmer každý rok. A všetci títo ľudia - taká tá pokroková časť Dolného Kubína - prišli aj na našu svadbu. Vytvorili špalier, a keď sme šli od oltára, tak ma všetci pooblápali, vybozkávali, až boli staré tety pohoršené. V kostole a takáto hanba, takto ho znesvätiť. (smiech)

Ako vznikol názov Fik ho?

To vymysleli sprostí chlapci. (smiech) Máme dokonca svoju hymnu.

Po príchode do Bratislavy prišli aj deti.

Ja som chcela mať hneď päť synov, jedného za druhým, ale mama s Bobom sa dohodli, že po druhom treba pauzu.

Čiže "spiknutie" sa zaťa so svokrou?

Áno, oni sa dohodli aj na tom, aké šaty mám nosiť. (smiech) Mne to totiž bolo fuk. Mal ju veľmi rád, aj ona jeho. Žili sme tak smiešne. V jednej izbe býval dedo, v druhej mama, my sme boli v dvoch izbách. Vtedy rodina stále žila spolu. Dedo bol disciplinovaný a na obed prišiel domov, my rovnako. Večer sme všetci sedeli okolo okrúhleho stola. Až do môjho rozvodu. Bývali sme na Kúpeľnej ulici, kde sme mali staromódny byt s krídlovými dverami, vysokými stropmi, proste nádhera.

Váš manžel dva roky po rozvode emigroval do Peru. Aký mal dôvod?

Vtedajšie pomery. Všetkých našich kamarátov po roku 1968 pozatvárali.

Prečo ste sa vlastne rozviedli?

Bobo bol rád v rodine, ale mal aj frajerku. Povedala som mu, že dosť, že sa rozvediem. Neveril mi a ja som to spravila. On mi doteraz neverí, keď mu poviem, že som šťastná. Vraj nemôžem byť bez neho. A ja jemu, že hlavne bez teba, ty starý medveď. (smiech) Bol dobrým mužom, aj dobrým otcom. Keď sa však stal profesorom, tak sa „rozletel". To je veľmi komplikované, lebo vedel, že to nemá robiť, bol nervózny, kričal na chlapcov, ale mal ich rád, lebo všetci traja jazdili na koňoch, to bolo jeho. Neučili sa zle, aj keď sa učiť nechceli. Keď šlo o to, boli to moje hlúpe deti, ale jeho dobrí jazdci. (smiech) Mali veľké úspechy, boli jeden čas najlepší v Československu.

Väčšinou sú po rozvode maželia rozhádaní a nestretávajú sa, vy sa doteraz stretávate a zabávate sa.

Však som mu ani prvé roky po odchode nepísala. On mi písal desiatky listov, ja ani jeden. Hovorila som si, že „len si tú krvavú emigráciu užívaj". (smiech) Založil tu Sláviu, postavil Ovsište, to je všetko jeho robota. Je to starý mrkvoň a stále pracuje. Predvčerom mi napísal, že ide kúpiť ďalšie nákladné auto... on musí stále niečo budovať. Je to odporná povaha, ale senzačný človek. (smiech) Generál, diktátor, tyran, ale mne to vyhovovalo, lebo o všetkom rozhodoval a ja som bola taký „oukropeček".

S ním ste sa dostali aj do Kórey.

Bol vtedy na SAV a tam dostali ponuku na rekonštrukciu hydrocentrály v Kórei. Dva roky predtým ju Američania zbombardovali. V päťdesiatych rokov tu zatvárali a veľmi sa bál. Keď počul v noci nejaké kroky, mal strach, že u nás zazvonia. Bol totiž veľmi činný v Zväze partizánov, v Zväze protifašistických bojovníkov a podobne. Tak tú možnosť využil a šiel von. V roku 1956, keď bol doma na dovolenke, som s ním šla už aj ja. Bola som tam od februára do októbra, potom mi mama napísala, aby som sa vrátila. O rok sa vrátil aj Bobo.

Aké to tam bolo?

Prekrásne. Videla som kus nádhernej prírody, rieky, vrchy. To bol nádherný život. S Poliakmi a neskôr s Čechmi som aj cestovala, tri týždne som strávila v Číne. Tú som si zamilovala.

Čo sa vám na nej zapáčilo?

Ten poriadok. To sa nedá opísať. Tá nádhera po tej špinavej Kórei, po tých ľuďoch, ktorí boli ako Slováci... Keď mohli, tak sa uliali a keď mohli, tak sa opili. Ženy robili všetko, bola tam nesmierna chudoba, ale muži tam boli hrdinovia. Všade svinstvo a neporiadok. Ani žiť tam nemali z čoho, nieto aby robili poriadky. Prešli sme čínske hranice a zrazu ani jedna mucha, ženy si vykračovali, muži niesli deti, všetci boli krásne oblečení, neboli tam žiadni otrhanci a žobráci, žiadne kaluže, nejedli chrobákov a pandravy. Až osem rokov na to tam prišla tá kultúrna revolúcia. Vtedy mi trhalo srdce, lebo som tie pamiatky predtým videla. História, starostlivosť o všetko, celkom odlišný spôsob života starých Číňanov a generácie Mao Ce-Tunga, z ktorej ma bolelo srdce.

Niekoľko metrov od vás býva Vasil Biľak. Údajne ste jeho strážcov za jeho slávnych čias hostili čajom.

Nehostila, iba som sa ich pýtala, či im netreba v zime doniesť horúci čaj, veď tam chudáci mrzli, čo ho tam strážili. Biľak si takéto „maličkosti" ani nevšimol. Že tam sú živí ľudia a trpia. Ja strašne rada pracujem a keď som odhadzovala sneh, pýtala som sa ich, či nechcú horúci čaj. Vraj nie, že ich za hodinu prídu vymeniť. Raz som šla - už po roku 1989 - s jednym mojim kamarátom ku Slavínu, Biľak pracoval v záhrade a ten kamarát na neho zakričal: „Pánboh pomáhaj". A on odpovedal: „Pánboh uslyš." (smiech)

Audio: Magda Boorová o práci vo Večerníku:

Dlhé roky ste pracovali ako redaktorka Večerníka. Ako ste sa dostali k novinárčine?

Keď sme sa presťahovali do Bratislavy, robila som v redakcii Bojovníka. To miesto mi našiel Bobo. Ja som mu aj povedala, že som to nikdy nerobila, ale on, že čo, veď písať viem, že teda môžem robiť redaktorku. A že tam robia aj Juraj Špitzer a Viktor Kubal, samí správni ľudia. Potom to splynulo s Hlasom revolúcie. Po návrate z Kórey som šla v roku 1957 do Večerníka. Opäť ma tam „naplantal" Bobo, lebo mal kamaráta, ktorého žena tam bola redaktorka. Akurát potrebovali obsadiť miesto niekoho, kto by mal na starosti listy čitateľov a sťažnosti. Môj posledný šéfredaktor ma nechcel pustiť do penzie, lebo som vraj v redakcii vyrovnávací element. Nikdy som sa nehádala, nikdy som nechcela vyšší plat a doteraz sa mi kolegovia smejú, že keď prišiel sťažovateľ a zlostne otvoril dvere, tak som mu povedala: „Čo pekného ste nám priniesli?" A hneď bol spacifikovaný. Odjakživa ma volali konská mama. Odišla som odtiaľ v roku 1984.

Z „Oraváčky" ste sa teda stali silnou „Prešporáčkou".

Presne tak. Veľmi to tu mám rada. Milujem všetky bratislavské noviny a prečítam ich od A po Z. Ešte aj inzeráty. Keď ma synovia náhodou vezmú do mesta, tak híkam, čo všetko je tam nové. A oni na mňa, že je to tam už dva roky. Samozrejme, nič nepoznám, pritom kedysi som poznala každú ulicu, každý dvor. Všade totiž boli sťažnosti. Všetci riaditelia podnikov sa triasli, keď započuli slovo Večerník. Každá kritika im priťažila. Cítila som sa tu senzačne, mala som vynikajúcich kolegov, so všetkými som vychádzala. Ešte aj na osemdesiatku mi pripravili prekvapenie. Zavolal mi bývalý šéfredaktor, že mám prísť na Slovenský syndikát novinárov, že mi chcú dať nejaký ďakovný list. Ani som tam príliš nechcela ísť. Ale šla som, zišli sme dole, otvorili sa dvere a okolo stola celý Večerník, všetci kolegovia, ktorí sú ešte nažive, celé tri generácie. No na zaplakanie, aké krásne to bolo.

Máte vnučku v Dubaji, bývalého manžela v Peru, rôznych členov rodiny po svete. Ako komunikujete?

Cez počítač. Napíšem list, aj minule som si trikrát jeden zmazala. Deti mi to otvoria a ja si už píšem. Tú novú techniku mám rada, aj mobilný telefón nosím stále so sebou, ak ho nezabudnem niekde v kúpeľni. (smiech) A máme aj pravidelné veľké rodinné stretnutia, kde sa všetci stretneme. Naposledy nás bolo tridsaťpäť.

Ako dnes trávite dni?

Nikdy nie som „ažúr", vždy treba niečo porobiť. Keby to nebolo neslušné, tak vám poviem, že ledva čakám, aby sme skončili, lebo treba orezať živý plot. (smiech). Ale nie, to budem robiť zajtra. Zametám, odhadzujem sneh, šijem, štopkám, upratujem, periem, vyvešiam prádlo. Teraz si musím dávať pozor, lebo nejako strácam rovnováhu, hovorím tomu, že ma „zlý muž sáca". Vždy sa dačoho musím držať, to ma veľmi zdržuje. Nemôžem zametať, držať metlu, paličku a ešte aj zmeták. Musím navyše spraviť inventár kníh, lebo ich mám už vyše tisícky, aby tí, čo prídu po mne, vedeli, čo kde je. Mám tiež kopu starých vystrižkov, ktoré treba prelistovať, lebo nie všetky sú hodné toho, aby sa odložili. Je toho predo mnou veľa. Synovi Martinovi som povedala, že osemdesiatpäťku môžme oslavovať tu doma, ale deväťdesiatku v najprepychovejšej reštaurácii. Nech šetrí už teraz. A on, že „Ježiši Mária, mama, to chceš tak dlho žiť?" (smiech)

Predchádzajúce rozhovory si môžte prečítať tu.

Na SME.sk pripravujeme:

KLÁRA ORGOVÁNOVÁ, splnomocnenkyňa vlády pre rómske komunity

BORIS ZALA, poslanec za stranu SMER - sociálna demokracia

BORIS FILAN - textár, spisovateľ a cestovateľ

Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy mailom na adresu karol.sudor@smeonline.sk a pomôžte nám zviditeľniť ľudí, ktorí si to zaslúžia.