BRATISLAVA. „Dodo vyčnieva z radu, je jednoznačne najlepším slovenským horolezcom,“ potvrdzuje Zoltán Demján, ktorý v osemdesiatych rokoch patril k svetovej špičke a neskôr pôsobil v exekutíve medzinárodnej únie. „Vyrastá z neho lezec, ktorý môže robiť diery do sveta.“
Reč je o Jozefovi Kopoldovi, ktorý vyhral štyri z posledných piatich ankiet horolezca roka. Dva z jeho prvovýstupov s Gabrielom Čmárikom kandidovali dokonca na prestížny svetový Zlatý čakan. „Vy ste blázni,“ krútil hlavou chýrny slovinský horolezec Silvo Karo, keď videl líniu Drastissimy, ako výstižne pomenovali prvovýstup v severozápadnej stene karakoramskej šesťtisícovky Uli Biaho.
Zo svojej prvej expedície na himalájske osemtisícovky sa Kopold vrátil hneď s dvoma vrcholmi: v posledný marcový deň stál na Čo Oju a o 25 dní na Šiša Pangme. Stratil však na nej svojho nového partnera: Mareka Hudáka. „Táto expedícia zostane pre mňa nadosmrti neúspešná,“ tvrdí.
Demján sa vie vžiť do jeho pocitov: v roku 1984 sa na zostupe z Everestu zrútil legendárny Jozef Psotka, ktorý si ho vybral za partnera. „Bolo to veľmi traumatizujúce,“ spomína. „Horolezectvo mi v tom období tak veľa dávalo, že mi ani nenapadlo s ním skončiť, ale hlboko ma to poznamenalo. S odstupom musím povedať, že aj v dobrom. Uvedomil som si, že aj takým osobnostiam, ako bol Juzek, sa môže stať chybička, preto som odvtedy výrazne viac dbal na bezpečnosť.“
Kopold je v rozlete asi ako on pred štvrťstoročím. „Dostal krídla, ale práve vtedy na horolezca striehne najväčšie nebezpečenstvo,“ pripomína Demján. Potvrdzuje to osud Juraja Kardhorda, osobnosti deväťdesiatych rokov, ktorý sa pred desaťročím nevrátil zo svojej štvrtej osemtisícovky.
Kopold, podľa Demjána, vníma horolezectvo širšie ako väčšina jeho kolegov: „Má len tú smolu, že doma naráža na problém nájsť seberovného partnera – za mojich čias bola celá generácia silných lezcov.“
Najbližšie sa so Slovákom Petrom Hámorom a Poliakom Piotrom Morawským chystá na Nanga Parbat a K 2. Na otázku, či má niečo v pláne aj na jeseň, zareagoval štýlom dajte pokoj. Piata osemtisícovka za rok, to by už vraj bola „somarina“.
